Keď som v programovom mesačníku klubu uvidel názov The Swallow Quintet Featuring Carla Bley , bolo rozhodnuté! Vidieť a počuť blonďatú legendu moderného jazzu so súborom vynikajúcich hudobníkov naživo pár kilometrov od Bratislavy je príležitosťou, ktorú by bolo škoda premeškať. Už len pohľad na pódium, ktorému dominoval impozantný, starý, dobrý organ Hammond B 3 s drevenou lavičkou a obrovská reproduktorová Leslie debna , (spolu zaberali snáď tretinu pódia ), sľuboval čosi neobyčajné. Chvíľu po pol deviatej tradične dobre zaplnený klub privítal päticu hudobníkov, vedených leaderom kvinteta, basgitaristom Steve Swallowom.

Štíhly šesťdesiatnik, narodený v New York City v roku 1940, začal hrať na kontrabase ako 14- ročný, po koketovaní s klavírom a trúbkou. Podľa jeho vlastných slov, objav jazzu a zoznámenie sa s improvizovanou hudbou, (prvým učiteľom mu bol Ian Underwood, neskorší člen legendárnej skupiny Franka Zappu Mothers of Invention a známy štúdiový hudobník), boli najlepšími momentami jeho ináč problematického dospievania. Začal študovať kompozíciu na Yale University, aby po zoznámení sa s klavíristom Paulom Bleyom a jeho manželkou Carlou v roku 1960 odišiel do New Yorku. V roku 1964 začal písať vlastné skladby, ktoré si našli také osobnosti ako Jimmy Guiffre, George Russell, Bill Evans, Stan Getz,Gary Burton či Art Farmer. Z kvarteta saxofonistu Stana Getza odišiel v roku 1967 ku Gary Burtonovi, aby v jeho skupine spolu s gitaristom Larry Coryellom sa podieľal na tvorbe prvej vlny fusion music. V roku 1970 presedlal na elektrickú basu, čo mu prinieslo v roku 1981 prvé miesto v prestížnom Down Beat Critics Poll. Vynikajúci a veľmi špecifický hudobník, jeden z mála jazzových basistov hrajúcich s plektrom, tvrdil basu na množstve nahrávok s Johnom Scofieldom, Pat Methenym, Gary Burtonom a samozrejme Carly Bleyovej, ktoré často aj produkoval.

Dáma kvinteta, štíhla ako prútik, klavíristka, organistka a predovšetkým neopakovateľná skladateľka Carla Bley si takisto zaslúži malé predstavenie. Narodená v roku 1936 v Oaklande v Kalifornii, prvé lekcie hry na klavíri dostala od svojho otca Emila Borga, učiteľa hry na klavíri a chrámového organistu. Po odchode zo strednej školy jej cesta viedla do New Yorku, kde sa zoznámila s klavíristom Paulom Bleyom a začala komponovať. Plodné a tvorivé šesťdesiate roky jej priniesli priazeň významných hudobníkov, napríklad George Russella, Tonyho Williamsa a iných, ktorí začali nahrávať jej skladby. Po narodení dcéry Karen, ktorú má s trúbkárom a skladateľom Michaelom Mantlerom, realizovala prvé rozsiahlejšie dielo Genuine Tong Funeral, čoskoro nasledované rozsiahlym opusom na texty básnika Paula Hainesa s názvom Escalator over the Hill, ktoré vyšlo na troch LP platniach a stále zostáva výnimočným počinom v dejinách jazzu. Šéfka vlastného sextetu nahrala aj viacero duetov so Steve Swallowom, ktorý sa po jej rozchode s Michaelom Mantlerom stal jej životným partnerom. Neustále skladateľsky činná, jej album Looking for America bol v roku 2OO1 nominovaný na cenu Grammy v kategórii veľkých orchestrov a za album Appearing Nightly dostala cenu jazzových novinárov za najlepší album roka 2008.

Gitarista Steve Cardenas ma zaujal svojím nenápadným prejavom už na CD Chrisa Pottera. Rodák z Kansasu má za sebou účinkovanie s menami ako Eddie Harris, Jay Mc Shann, Slide Hampton, Paul Mc Candless, Joey Baron či John Pattitucci. Člen Elektrického Be Bop Bandu bubeníka Paula Motiana, Liberation Orchestra Charlieho Hadena, Ben Allisona Bandu a kvinteta Steve Swallowa je tiež majiteľom vlastnej skupiny, s ktorou realizoval tri albumy.

Tenorsaxofonista Chris Cheek začal hrať na saxík ako dvanásťročný, inšpiroval ho otec , ktorý bol vedúcim školského big bandu. Jeho hudobná dráha ho viedla priamo do Bostonu na Berklee, odtiaľ do New Yorku, kde sa stal platným členom jazzovej a bluesovej scény. Má za sebou deväť vlastných CD a podieľal sa na viac ako 60 albumoch. Posledným členom kvinteta je zázračné dieťa Katalánska, hráč na bicie nástroje Jorge alebo Jordi Rossy. Narodený v Barcelone v roku 1964, na bicie začal hrať ako 11-ročný a do roku 1989 pôsobil na španielskej jazzovej scéne. Potom prišlo štipendium na Berklee School of Music a spolupráca s Paquitom D´Riverom, Danilom Perezom, saxofonistami Markom Turnerom a Seamusom Blakeom, gitaristami Kurtom Rosenvinkelom a Benom Monderom a hlavne dlhodobé angažmán v triu klavíristu Brada Mehldaua. V roku 2000 presídlil nazad do Barcelony a začal sa viac venovať hre na klavíri. Má za sebou dve vlastné CD a pred sebou stále kariéru výnimočného jazzového bubeníka a klavíristu.

A teraz konečne ku koncertu. Pozostával výlučne zo skladieb Steve Swallowa, často zoradených bez prestávky za sebou ako meddley, prerušených sólami leadera či duami s Carlou Bley.Neuveriteľne akustický zvuk elektrickej basy je jeho špecifikom, v ľahko swingujúcich skladbách sa výborne pojil s bicími Jorge Rossyho, ktorého groovy boli neskutočne vzdušné a plné farebných činel. Melodické sóla robustného saxofonistu podfarboval raz organ Carly, raz gitara Stevea, ktorého kombinácia starého dobrého Gibsona ES 335 a starého dobrého Fender Twin Reverbu priniesla plný čistý jazzový tón, len občas pritvrdený jednoduchým distortionom. Všetci hudobníci si sóla podelili viac menej rovnomerne bez nejakých exhibícií, všetci vládli bohatým melodickým potenciálom a s často záludnými harmóniami leaderových kompozícií sa vyrovnávali, no proste radosť počúvať. Nevtieravé registre Hammondu Carly Bley a celkove melodický prejav akoby odkazovali k jej detstvu dcéry chrámového organistu a dodávali hudobnéhu prejavu kapely akýsi mimoriadny duchovný rozmer. Približne dvojhodinový koncert, rozdelený jednou krátkou prestávkou a zakončený povinným prídavkom, ktorý si vytlieskalo vďačné publikum, bol nezabudnuteľným a obohacujúcim hudobným zážitkom. Niečím, čo v dnešnom svete plnom vyprázdneného nielen hudobného obsahu, potrebujeme ako soľ!