Marc Ribot – gitara, Henry Grimes – kontrabas, husle, Chad Taylor – bicie nástroje

Americký gitarista Mark Ribot patrí k mimoriadne uznávaným predstaviteľom avantgardnej hudobnej scény. Univerzalita tohto držiteľa piatich cien Grammy siaha od popu cez blues a country až k jazzovej avantgarde a experimentu. Jeho široký štýlový záber a významný vplyv na súčasnej hudobnej scéne dokazuje aj spolupráca s množstvom osobností ako Elvis Costello, Tom Waits, Chuck Berry, Robert Plant, Wilson Picket, či McCoy Tyner, Medeski, Martin and Wood Trio alebo John Zorn - ikona newyorskej downtown music.

Asociáciou Jazz Journalist (JJA) bol Marc Ribot popri menách ako Bill Frisell, Jim Hall, Mary Halvorson a Russell Malone nominovaný na gitaristu roku 2011.

Vo viedenskom klube Porgy & Bess sprevádzali Marca Ribota kontrabasista Henry Grimes a bubeník Chad Taylor. Henry Grimes je veľmi zaujímavou osobnosťou, významnou postavou freejazzového kontrabasu. V 50-tych a 60-tych tych rokoch hrával Grimes s legendami ako Albert Ayler, Don Cherry, Benny Goodman, Coleman Hawkins, Roy Haynes, Lee Konitz, Steve Lacy, Charles Mingus, Gerry Mulligan, Sunny Murray, Sonny Rollins, Pharoah Sanders, Archie Shepp, Cecil Taylor, McCoy Tyner, ... Koncom 60-tych rokov sa však Grimes úplne vytratil z jazzovej scény a dokonca bol pokladaný za mŕtveho. Jeho comeback prišiel až po viac ako 35 rokoch v roku 2003.

Budeník Chad Taylor pôsobí v centre diania chicagskej jazzovej avantgardy.

Tri výrazné postavy svetovej avantgardnej scény predviedli na svojom viedenskom koncerte energetickú hudobnú smršť. Už prvá, 30 minútová skladba bola komplexnou ukážkou kolektívnej súhry tria, vychádzajúcej z Ribotovych improvizácii. Friselovsky krásny harmonický spôsob hry Ribot dopĺňal drsným prejavom. Kvílivé zvuky a disonancie zapadali do postupne sa rozohrávajúcej avantgardnej zvukovej masy. Marc Ribot s neustále sklonenou hlavou nad svojou gitarou lovil emócie priamo z hĺbky duše. Hra kontrastov ticho – hluk, surovosť – jemnosť, to bol recept, ktorý na divákov jednoznačne platil. Marc Ribot okomentoval svoj surový štýl ako vplyv saxofonistov Alberta Aylera a Johna Coltranea. Druhá tvár Ribotovho prejavu bol krásny a melodický spôsob hry s výrazným bluesovým feelingom. Skladba Singin´ the Blues trúbkara Bix Beiderbecka bola ukážkou Ribotovej úcty k tradícii a zároveň balzamom po avantgardnej extáze. Rytmický groove a kolektívne improvizácie s príchuťou punkovej surovosti Ribot dochucoval melodickými témami a bluesovým citom. Basista Henry Grimes sa zaskvel aj ako skvelý huslista. Jeho husľové sóla zaujali netradičným výberom tónov. V kontrapunkte s Ribotom vytváral bitonálne úseky skladieb.

Viedenské publikum prijalo koncert Marc Ribot Tria mimoriadne vrelo. Po búrlivom aplauze odznel prídavok, 12/8 blues, ktorý kapela rozohrala opäť k zvukovému vrcholu, kde odznela Coltraneova téma Sun ship. Je zaujímavé, že aj avantgardný koncert, ktorý je odohraný výraznými osobnosťami môže pôsobiť na jazzového poslucháča až nečakane sviežo. Presne tak, ako v prípade tria Marca Ribota.