Dobrý spôsob ako zmeniť nešťastný piatok trinásteho na šťastný piatok trinásteho  našiel bratislavský jazzový klub Hlava 22. Stal sa jedným z troch miest, kde sa na krátkom turné (Košice, Bratislava, Budapešť), predstavil so svojou kapelou  bubeník David Hodek. Bubenícky extratalent si na pódium pozval skutočne mimoriadnych spoluhráčov. Saxofonistu a hráča na vocoder Casey Benjamina si návštevníci Hlavy 22 môžu, ba musia pamätať z nezabudnuteľného koncertu basgitaristu Victora Baileyho a to nielen podľa mimoriadneho účesu . Na kontrabase sa predstavil ďalší americký ťažký kaliber, Corcoran Holt, člen kvarteta saxofonistu Kennyho Garretta, slovenskému jazzovému publiku známeho aj z Bratislavských jazzových dní. Na klavír si David Hodek pozval známeho maďarského klavíristu Petra Sárika a výpočet spoluhráčov završuje zázračné dieťa jazzovej gitary, Davidov rovesník, 14-ročný Andreas Varady.

Tento, prakticky co-leader kapely, sa narodil na Slovensku a je pokračovateľom tradície gypsy jazzu od Django Reinharta cez Bireli Lagreneho až po Ferenca Snétbergera. Ovplyvnený hrou Joe Passa, Wes Montgomeryho a George Bensona, od štyroch rokov usmerňovaný otcom, gitaristom Bandi Varadym, získaval skúsenosti v Írsku a Spojených štátoch a spolupráca s popredným írskym bubeníkom Davidom Lyttleom mu otvorila dvere do sveta veľkého jazzu. Takže títo hudobníci zaplnili krátko po pol deviatej rohové pódium Hlavy 22 a začal koncert.

Už úvodná skladba „A Day in New York„ Andreasa Varadyho, rozpumpovala obecenstvo vypredaného klubu a ukázala potenciál mladých hudobníkov. Stále sa zlepšujúci David Hodek bol možno trochu hlasnejší ako treba, ale to je do istej miery problém zvukára nie veľkého klubu. V každom prípade ukázal prekvapujúcu techniku, veľký zmysel pre súhru, predviedol sa aj ako skladateľ s výrazným zmyslom pre groove a jeho bubenícke sóla bola radosť počúvať. Casey Benjamin striedal alt a sopránsaxofón, súkal sóla z veľkej knihy súčasného svetového jazzu a nezabudnuteľným spôsobom interpretoval na vocoderi slávnu baladu Duke Ellingtona „In A Sentimental Mood“. Skladateľsky sa predstavil aj keyboardista Peter Sárik, nenápadne schovaný za spoluhráčmi vypĺňal harmonický priestor, až som mal niekedy pocit, že spolu s r ytmickou gitarou Andreasa Varadyho je toho hlavne pod saxofónovými sólami až priveľa. Kontrabasista Corcoran Holt sa ukázal ako muž na správnom mieste. Pekný tón, vynikajúci groove, energické, rytmické sóla sa zmyslom pre melódiu a neustála radosť zo súhry.

A radosť, priam detskú radosť z hry, z interakcie s ostatnými hudobníkmi bolo vidieť na sólistovi večera, Andreasovi Varadym. Nevysoké chlapča s na mieru robenou gitarou svetoznámeho majstra Benedetta chrlilo tón za tónom, akord za akordom, bolo úplne neuveriteľné, ako tá takmer detská ruka behá po strunách, rytmická istota v pravej ruke, akoby sama hudba cez neho pretekala prakticky bez odporu. Čistý  tón, stačilo zavrieť oči, akoby hral sám George Benson. Je obdivuhodné, ako zvládol štýl Majstra. Skutočne obrovský talent, dar od Boha a bude treba len čas, aby hral ako Andreas Varady. Koncert bol rozdelený prestávkou na pizzu pre hudobníkov a skončil aj s prídavkom veru niečo pred polnocou. Výdatný večer, šťastný piatok trinásteho.