Opäť mladá krv. Opäť kvalitný jazz z USA. Opäť Nu spirit club.  Opäť skalné publikum kvalitného jazzu. Opäť tí, čo tiež veria v jazz.

Marcus Strickland (33), pochádza z Floridy, je saxofonistom, skladateľom a hudobným producentom. Patrí medzi finalistov najprestížnejšej jazzovej súťaže, ktorú organizuje každoročne pre iný nástroj Thelonious Monk Institute. Marcus získal tretie miesto v roku 2002, kedy bola vyhlásená súťaž pre saxofonistov (1.miesto Seamus Blake, 2.miesto John Ellis, a ďalší finalisti: Jaleel Shaw a Aaron Fletcher). V porote vtedy sedeli Don Braden, George Coleman, Joshua Redman, Wayne Shorter a James Spaudling.  Marcus Strickland má sedem vydaných albumov a spolupracoval s menami ako Roy Haynes, Wynton Marsalis, Tom Harrell, Jeff "Tain" Watts, Robert Glasper, Dave Douglas, … To všetko z neho robí jedného z najvýraznejších umelcov svojej generácie.

Zloženie kapely: Marcus Strickland – ss, as, ts,  David Bryant – el. klavír, Ameen Saleem – kontrabas a E.J. Stricklend (Marcusovo jednovaječné dvojča) – bicie.
Ľahko sa píše o tých, ktorí hrajú dobre. Koncert otvorili „mladé levy“ bebopovým blues Bloomdido od Charlie Parkera a pokračovali autorskými skladbami, ktoré niesli jedinečný rukopis Marcusa Stricklanda. Okrem tradície jazzovej hudby, bolo cítiť prieniky z fusion, groove music a rocku. V rámci klasickej koncepcie jazzového kvarteta bolo jasne cítiť, kto je leadrom. Dynamickosť a virtuózne sóla sú typickými pre túto generáciu amerických jazzmanov. Na koncerte kapela poslucháčov nešetrila a odohrala dva veľké sety, plné neustáleho toku dravej hudby. Títo umelci ovplyvňujú aj svoju generáciu na slovenskej jazzovej scéne.

Výraz  a trendy je cítiť u umelcov akými sú Radovan Tariška,  či Michal Bugala. Preto si myslím, že  chýbala  jam session so slovenskými jazzmanmi, ktorí boli nachystaní.  Veľmi zaujímavé bolo počúvať ich pohľad a dojmy z hudby Marcusa Stricklanda. Klavirista Ľuboš Šrámek mi počas tohto koncertu povedal pár viet, nad ktorými som sa neskôr zamyslel. Jeho vyjadrenie smerovalo k vývoju kvality koncertného života v našich končinách a dopadu na záujem poslucháča o kvalitnú hudbu. Dospel som k názoru, že na jednej strane tu máme skupinu poslucháčov, ktorá príjme čokoľvek zo zahraničia, najmä z USA, bez ohľadu na kvalitu, či reálny umelecký výkon (ako to bolo nedávno v prípade koncertu Black stone riders). Ľudia sa nechajú opiť (nie len) rožkom a hltajú priemerné a fádne výkony ako vzácny  import z USA. Prežívajú a nesúdne konfrontujú, a stále vnímajú hoci šedý priemer zo zahraničia  ako nedosiahnuteľnú métu pre  tuzemského hudobníka.

Na druhej strane tu máme skúsené publikum pre kvalitnú hudbu, a k tomu súčasné jazzové kvarteto z N.Y., ktoré na najvyššej možnej úrovni reflektuje dianie v mekke jazzu. Tu však nevidno pivárov s rečami o genialite, či nadľudskosti umelcov. Bolo badať  radosť, sústredenosť, či obdiv. Bolo však zároveň cítiť, že pre dnešnú generáciu publika, je takéto niečo samozrejmé, dostupné a priam bežné. Každý kto má záujem, sa môže vybrať za dobrým koncertom niekoľkokrát do mesiaca a v okruhu 200km, aj niekoľko krát do týždňa. No bohužiaľ, namiesto toho aby to bola motivácia, a aby to tak naozaj bolo, veľa ľudí dáva „like“ na sociálnych sieťach a fragmenty kvalitnej hudby si prehrá cez youtube. 

Preto ma potešilo, že som stretol v Nu spirite väčšinu špičkových slovenských jazzmanov všetkých generácii, usporiadateľov koncertov a festivalov, producentov a dramaturgov. Potešil som sa každému jednému  poslucháčovi, čo si prišiel vypočuť živý koncert. Možno vnímať kvalitný koncert ako bežný štandard, no tak isto dúfam, že aj kvalitné a početné publikom bude štandardom na takýchto podujatiach v Bratislave. To prajem organizátorom aj  účinkujúcim. Teším sa na ďalší jazzový zážitok v Nu spirit Clube. In Jazz we trust !!!