Okrem toho, že za jedenásť rokov svojej existencie sa stal jazzový festival JazzFestBrno pravidelným ako apríl v kalendári, môže sa chváliť asi najkompetentnejšou dramaturgiou, výborne vystihujúcou určujúce trendy svetového jazzu. V rámci týchto trendov, dramaturg Vilém Spilka, sám výborný gitarista, pravidelne teší priaznivcov jazzovej gitary menami, ktoré sami sú nositeľmi trendov. Tak po Kurtovi Rosenvinkelovi, ktorý sa nezabudnuteľne objavil na JazzFeste dokonca dvakrát, raz s kvintetom a raz v triu, priviedol na pódium klubu Semilasso ďaľšieho predstaviteľa súčasnej jazzovej gitary - Jonathana Kreisberga.

S týmto menom som sa prvý raz stretol v roku 2008, keď s ním spravili pomerne obsiahly rozhovor v nemeckom časopise Gitarre und Bass. Nasledovalo zháňanie vtedy aktuálneho CD s názvom The South of Everywhere, ktoré ma okamžite oslovilo a potom už len čakanie na možnosť vypočuť si ho naživo. Narodený v roku 1972 v New Yorku, takže tento rok oslavujúci okrúhle štyridsiatiny, sa s rodičmi presťahoval do Miami a tam aj začala jeho hudobná dráha. Ako desaťročný začal hrať na gitare, talent a usilovné cvičenie ho zásluhou časopisu Guitar Player Magazine priviedli ako študenta na „New World School of the Arts“, neskôr článok vo významnom jazzovom časopise Down Beat mu získal štipendium v jazzovom programe Univerzity v Miami, kde ako gitarista koncertnej kapely účinkoval s Michaelom Breckerom či Joe Hendersonom. Zúčasnil sa na mnohých a rôznych projektoch, od vážnej hudby cez jazz až po experimentálny rock . V roku 1997 sa vrátil do New Yorku a začal budovať svoju výhradne jazzovú kariéru. Dnes má za sebou sedem CD pod vlastým menom, pravidelný gig v newyorskom klube La Lanterna a dobrú povesť zaujímavého skladateľa a originálneho sólistu.

So sebou na pódium priviedol vynikajúcich spoluhráčov. Alt saxofonista, klavírista a skladateľ Will Vinson pochádza z Britských ostrovov, narodil sa a vyrastal v Londýne, významná časť jeho hudobnej kariéry sa však začína v roku 1999 v New Yorku, kde ho hudobná kritika víta ako nového Grega Osbyho a upúta aj Joshuu Redmana. Člen významných newyorských zoskupení okolo Ari Hoeniga, Lage Lunda či Jonathana Kreisberga má vydané štyri vlastné CD, nevyhýba sa ani pop music, napr. spolupráca so Seanom Lennonom a ako svoje vzory uvádza saxofonistov od Cannonballa Adderleyho po súčasného Chrisa Pottera. Jeho vlastný prístup charakterizuje rešpekt a úcta k storočnej tradícii jazzu, vynikajúca technika, ale aj čerpanie z rytmických, melodických a harmonických zdrojov a foriem súčasnej (aj vážnej hudby).

Kontrabasista Joe Martin, od roku 1994 usadený v New Yorku, je vyhľadávaným sidemanom a talentovaným skladateľom. Posledný album vlastných kompozícií s názvom „Not by Chance“ nahrával s absolútnou špičkou: klavír Brad Mehldau, saxofón Chris Potter, bicie Marcus Gilmore ( inak vnuk Arta Blakeyho). Hráč na bicie nástroje Colin Stranahan je rodák z Denveru,kde na Denver School of Arts získal svoje prvé hudobné vzdelanie. Syn hudobného a jazzového pedagóga bol ocenený viacerými významnými štipendiami, študoval na Brubeck Institute s Lewis Nashom, Matt Penmanom či Ravi Coltraneom, New School University s Ari Hoenigom, neskôr na Monk Institute s Terence Blanchardom, Herbie Hancockom a Wayne Shorterom. Hral a nahrával s John Scofieldom, Steve Colemanom, Kurt Rosenvinkelom a David Binneyom.

No a poďme konečne ku koncertu.Večery na JazzFeste sú organizované ako dvojkoncerty, aj pred kvartetom Jonathana Kreisberga bol koncert kvarteta španielskeho gitaristu Alberta Vilu, svojím spôsobom tiež podobného hudobného zamerania a tu sa ukázal rozdiel medzi dobrým a vynikajúcim. Nejdem to porovnávať, ale fantasticky rozbehnutá Kreisbergova zostava ( niet sa čo čudovať, má za sebou trojtýždňové európske turné), nedala poslucháčovi vydýchnuť. Uvoľnene pôsobiaci leader obhospodaroval svoj Gibson ES 175 ( asi 40 ročný, struny Ernie Ball, 12 až 52, brnkátka D´Andrea, ktoré si ešte nožnicami skracuje), zapojený cez dve combá, dva volume pedály a niekoľko zvukových krabičiek) , s veľkým nadhľadom. Typický mäkký kreisbergovský tón striedal mierne skreslený, niekedy až priam syntetický holdsworthovsko-avatarovský tón ( pre pamätníkov aj tých, čo nevedia, niekedy v osemdesiatych rokoch skvelý anglický gitarista Allan Holdsworth popularizoval gitarový syntezátor značky Avatar a ten poskytoval taký mimoriadny synti- sound).

Kapela uviedla skladby z posledného Kreisbergovho CD s názvom „Shadowless“, ktoré niesli charakteristické črty autorovho hudobného rukopisu, členité melodické, často technicky náročné témy aj v nepravidelných rytmoch, kontrastné pôdorysy kompozícií, v ktorých sólisticky excelovali všetci hráči. Prosto koncert nemal slabé miesto. Fantasticky zohratý band nezaváhal ani na zlomok sekundy, samozrejme zvládnutá technika dovolila vyznieť hudbe v tej najčistejšej podobe. Rytmické, vzrušujúce „Zembékiko“, inšpirované gréckym folklórom, baladická téma „Shadowless“, pomedzi vlastné skladby zrazu v triu hrané jazzové blues „Relaxin´in Camarillo“ (spomienka Charlieho Parkera na pobyt v detoxikačnom zariadení), s typicky kreisbergovským mierne dizonantným introm a outrom. Jedna skladba lepšia než druhá. Zapôsobil aj Will Vinson, ktorý okrem bravúrnej hry na altku sa predviedol ako užitočný klavírista, obohacujúci harmonicky zvuk tria. Rytmika bola vynikajúcou oporou obom sólistom a aj svoj priestor využila dokonale, pevný, konkrétny zvuk kontrabasu Joe Martina, istý v tých najkomplikovanejších rytmických unisonách, presné a farebné doprovody a kompozične opodstatnené sóla Colina Stranahana dotvárali celkové vyznenie skladieb.

A ako posledný prídavok nebesky zahraná populárna melódia z polovice minulého storočia, evergreen „ Stardust“ Hoagy Carmichaela, no naprosto úžasný koncert. Teraz som zvedavý len na budúci ročník JazzFestu. Koho zavolá Vilém Spilka, bude to Adam Rogers, Lage Lund alebo Mike Moreno ? Alebo niekto iný? Je to jedno, určite to bude opäť hudobný zážitok. Vďaka za JazzFest!