Bratislavský hudobný NuSpirit Club je obľúbeným miestom na krst nového albumu. Príjemná atmosféra podzemných pivníc a priestor na hudbu, oddelený od priestorov určených primárne na dve ká, čiže konverzáciu a konzumáciu, (poradie dôležitosi si určí každý hosť sám), sa aj v pondelok 26.marca večer predviedli v tom najlepšom svetle. Poslúžili na zarámovanie v slovenskom jazze veľmi radostnej udalosti. Stále mladý a nielen relatívne mladý gitarista a skladateľ Michal Bugala krstil už svoj druhý album. Koho zaujal prvý album 1st Touch, toho určite poteší aj druhý s názvom Y, (žeby Why?), ale o tom nechcem písať. Ešte som si ho poriadne nevypočul, len tak informatívne, kvôli skladbám, ktoré zazneli na koncerte.

Chcem napísať pár slov o koncerte, ktorý bol súčasťou krstu. Možno trocha viac ako po polhodinke od plánovaného začiatku, sa Michal Bugala rozhodol nečakať viac na hostí a otvoril prvý set. Ako úvodná skladba dobre poslúžila štvrtá kompozícia albumu s názvom Y, na rozdiel od akustickej verzie na CD, hraná na starom, dobrom Fender Stratocasteri, pričom autor účinne využil svoju továreň na zvuky. Sugestívna skladba navodila príjemne napätú atmosféru a zároveň priviedla do hľadiska značný počet nových poslucháčov. A potom to začalo. Výborne disponovaná kapela v obsadení Jure Pukl (spolužiak Miša Bugalu z Jazzovej Akadémie v Grazi) - tenor saxofón, Štefan Pišta Bartuš – kontrabas a Martin Valihora (odchovanec Berklee College of Music v Bostone) - bicie nástroje, si podávala skladbu za skladbou.

Jure Pukl podľa potreby prichádzal a odchádzal z pódia, (zopár skladieb hrala kapela ako trio), a človek sa ani nenazdal a prvá polovica koncertu bola preč. Nasledoval priamy verejný krst CD, na ktorom sa zúčastnil obrovský počet snaživých krstných otcov a krstných mám z prítomného publika, takže o krstené “dieťa“ bude určite dobre postarané a po krátkom oddychu nasledovala druhá polovica koncertu.

Rozohratú kapelu bola radosť počúvať. Michalove stavebne, harmonicky aj melodicky bohaté skladby vyžarovali dobrú jazzovú energiu, každý sólista si tam našiel dostatok zaujímavého hudobného priestoru. Výborný, hustý kontrabas Pištu Bartuša, ktorý tvoril invenčný rytmický aj melodický spodok, nápadité a absolútne súčasné bicie Martina Valihoru, hrané navyše s úžasnou bravúrou (čo tam ten človek pohral s dvomi sólovými škopkami!), sýty tón a hadie sóla, ktoré chrlil tenor saxofón Jure Pukla a samozrejme hra leadera kapely. Ten zo svojho Gibsona ES 335,(obľúbenej gitary mnohých jazzových gitaristov, spomeniem len Adama Rogersa, Mike Morena, Steve Cardenasa, Bena Mondera, ...), dostal s pomocou svojej továrničky na zvuky každý možný aj nemožný tón, zvukovo snáď trocha poučený Kurtom Rosenwinkelom, ale stále svoj. Predviedol výbornú techniku a moderný prístup a vždy v prospech celku. Ale to platí o každom hudobníkovi spomínaného večera a keď som pocítil pri poslednej skladbe niečo ako zimomriavky, pocit, ktorý ani pri koncertoch svetových mien nie je samozrejmý, bolo to jasné. Vynikajúci koncert! Teraz sa len budem báť vypočuť si poriadne CD. Čo ak ten kocert bol lepšľ? V každom prípade získala slovenská hudba a slovenský jazz a ľutovať môžu tí, čo tam neboli.