Na pondelkový koncert kvarteta poľského trubkára Tomasza Stańka som sa vybral zo zvedavosti. Tvorbu a vývoj tohto pozoruhodného umelca sledujem od očarenia na premiérovom uvedení projektu Lontano v rámci festivalu Saalfelden a vďaka nedávno vydanej autobiografii Desperado sa postupne dostávam k jeho starším projektom. Stańkova pozícia najvýraznejšej poľskej jazzovej ikony pretrvávajúca štyri desaťročia je oprávnená: už v polovici 70-tych rokov poznačil svojou prelomovou koncepciou melodického hrania a voľnosti na albume Balladyna (ECM 1976) mnohých amerických hudobníkov a na európskej scéne svojim podmanivým introspektívnym lyrizmom definoval tzv. nordický sound, z ktorého vychádza hudba umelcov okruhu spoločnosti ECM.

Takmer sedemdesiatročný umelec pred časom rozpustil kvarteto s Marcinom Wasilewským a to aj napriek obrovským úspechom (absolvovanie viacerých koncertných turné po Spojených štátoch v legendárnych kluboch Jazz Bakery, Yoshi´s alebo Birdland, opakované víťazstvá v anketách magazínu Jazz Forum, ocenenia Fryderyk Akademie Fonograficznej ...). Neuspokojila ho ani epizóda s fínsko-dánskym kvintetom (album Dark Eyes, ECM 2009) a jeho pôsobenie na newyorskej scéne ho podnietilo k zostaveniu americkej kapely. Nespokojnosť a neustále hľadačstvo sú dobrými vlastnosťami, avšak viedenský koncert nepresvedčil o opodstatnenosti tejto voľby. V prvom rade absentovalo vnútorné prepojenie medzi hudobníkmi, k interakciám dochádzalo len medzi lídrom a kontrabasistom Sławomirom Kurkiewiczom (záskok za ohláseného Thomasa Morgana), ktorý doslova vychytával frázy lídra a pedálovými tónmi v oktávach „bičoval“ napätie. Emočné vrcholy však neprichádzali, klavirista David Virelles a bubeník Gerard Claver boli len na „kšefte“, do strojovej hry nedokázali vniesť emócie a kúsok fantázie, bez ktorých sa táto lyricky vyhrotená hudba stáva prázdnou. Kým Nordic Quintet bol Stańkovým návrátom k výrazným témam a groovovo uvoľnenému hraniu, americkým kvartetom opäť otvoril priestor, avšak na niekdajšiu bezbrehosť nenašiel vhodných partnerov. Američania boli duchom inde, ich hra na jednej dynamickej a výrazovej úrovni evokovala dvojrozmernosť, oproti predchádzajúcim priestorovým nahrávkam a koncertom Stańkových formácií.

Americký experiment Tomasza Stańka nevyšiel – možno by stálo porozmýšľať nad návratom k európskym kolegom, ktorí dokážu vnímať jeho spôsob myslenia a práce s priestorom, farbou, výrazom. Hrať podobne otvorenú a uvoľnenú muziku s americkými borcami, ktorých to vôbec nevzrušuje, jednoducho nejde.