Taliansky gitarista Ruggero Robin je na Slovensku relatívne dobre známy vďaka spolupráci s obľúbeným jazzovým spevákom Petrom Lipom či prešovským AMC Triom . Vo štvrtok 14.júna 2012 sa mal predstaviť so svojím kvartetom v bratislavskom jazzovom klube Hlava XXII. Bohužiaľ ochorel klávesák John Bellavia a tak z kvartete bolo zrazu trio. Načasovanie koncertu, ktorý konkuroval Majstrovstvám Európy vo futbale a tiež prakticky žiadna propagácia koncertu viedli k smutnému faktu, že ešte chvíľu po pol deviatej kapela hrala proti poslucháčom miernu presilovku. Ruggerovi Robinovi slúži ku cti, že sa zachoval ako správny profesionál a keď po krátkom čase sa predsa len objavilo zopár priaznivcov dobrej hudby, spustil koncert a hral, akoby mal vypredaný štadión.

Skúsený štúdiový veterán, povedal by som taký taliansky Lee Ritenour alebo Larry Carlton (narodil sa v roku 1962 v Padove a má za sebou minulosť zázračného dieťaťa talianskej jazzrockovej gitary, šesť vlastných CD a účinkovanie v množstve projektov s takými rôznymi umelcami ako Zucchero či Andrea Bocelli, Luciano Pavarotti či B.B. King alebo Alex Acuna ), vyzbrojený poloakustickým modelom Telecastera s humbuckermi, zapojeným cez delay do veľkého štvorreproduktorového comba Lab Series, odpaľoval jednu skladbu za druhou.

Výrazný čistý, priam krištalický zvuk v melodicko harmonických témach, ktoré hral prstami, v sólach mierne nakresľovalo typické tranzistorové skreslenie, vytvárajuce jadro hutného osobitého zvuku. Funky alebo virtuózne jazzrockovo znejúce skladby striedali pomalé balady s nezameniteľnou kantilénovou mediteránskou melodickou klenbou. Skladby, viac menej tradične vystavané, poskytli dostatok priestoru pre jednotlivých troch sólistov. Bolo na prvý pohľad a prvý posluch vidieť a počuť, že trio si výborne rozumie a je dokonalo zohraté. Basista Nicola Sorato, vzdialene pripomínajúc nášho skvelého Juraja Grigláka, virtuózne zvládal svoju päťstrunovú basu, doprevádzal v akordoch, slapoval ostošesť a v rýchlych sólových linkách  mu nechýbala ani melodická invencia. Tretím medzi rovnými bol neúnavný rytmický motor Eric Cisbani, ktorý svoju neveľkú biciu súpravu využil maximálne, technicky istý, moderný bubeník, tvorivo doprevádzajúci oboch kolegov.

Na záver vyše dvojhodinového koncertu si kapela strihla aj jazz trošku tradičnejší, Solar od Milesa Davisa bol skvelou bodkou za kvalitným predstavením, ktoré si však mohla vychutnať skutočne len hŕstka, nemôžem napísať vyvolených, ale ten pocit „ private „ koncertu si nemôžem odpustiť. Tým čo nepočuli, doporučujem.