Ako každé správne veľkomesto, aj Viedeń sa stará o priaznivcov jazzu a v lete im ponúka sériu koncertov jazzových osobností pod názvom JazzFest Wien. Príjemne starosvetské prostredie starej radnice, Arkadenhof, privítalo na svojom pódiu koncertný projekt významného amerického gitaristu, skladateľa a zvukového experimentátora Marc Ribota.

Narodený v roku1954 v Newarku, štát New Jersey, má zaujímavú hudobnú minulosť. Okrem toho, že hrá na trúbke a heligóne, jeho profesorom klasickej gitary bol excentrický haitský virtuóz, gitarista a skladateľ Frantz Casseus, ktorý vo svojej tvorbe spájal klasickú gitaru s prvkami haitského folklóru. Vzťah k experimentovaniu s rôznymi hudobnými žánrami a hudobnými kulturami mu zostal dodnes. Marc Ribot v osemdesiatych rokoch začínal ako štúdiový hudobník, svoj nekonvenčný prístup k zvuku elektrickej gitary prejavil na projektoch Tom Waitsa, John Zorna, David Sylviana, rockového Robert Planta, ale aj soulmana Solomona Burkeho či jazzového klavíristu Mc Coy Tynera. Neodmysliteľne spätý je s Lounge Lizards John Lurieho, pod vlasným menom nahral 19 albumov, ktoré idú cez jazz, free jazz, experimentálnu hudbu, alternatívny rock, od vlastných kapiel The Young Philadelphians, The Rootless Cosmopolitans k freejazzovému  Marc Ribot Triu alebo k terajšiemu projektu s kubánskymi hudobníkmi - Los Cubanos Postizos.

Hudba, ktorú skupina interpretovala, vychádzala z kubánskeho štýlu zvaného son. Ten sa emancipoval na Kube v tridsiatych rokoch minulého storočia. Spája v sebe prvky španielskeho spevu a španielskej gitary s afrokubánskymi rytmami a stal sa jedným z najvplyvnejších štýlov latinsko americkej hudby (jeho derivátom je napr. salsa). Jeho významným predstaviteľom bol slepý virtuóz na cres, kubánsku gitaru s tromi sadami dvojstrún, ladenými do C dur, Arsenio Rodriguez a jeho skladby v úprave Marc Ribota, ktorý cres nahradil Fenderom Jazzmasterom, mimoriadnou gitarou, ako stvorenou pre čistý zvuk na pomedzí starého Santanu, anglických The Shadows, amerických The Ventures a filmovou hudbou Angela Badalamentiho, roztancovali publikum.

Energická, pritom pohodová, v baladách až sentimentálna muzika, ktorej stačili piati sem tam aj spievajúci hudobníci (organ, gitara, kontrabas, bicie a perkusie), vytvárala zvláštny most medzi nekonvenčnou avantgardou new yorkského downtownu a vitálnym mačizmom kubánskeho sonu. Montuno sa valilo za montunom, gitarové sóla striedali organové, v najlepšom sveltle sa ukázala rytmika, rockovo znejúci bubeník Horacio „El Negro“ Hernandez sa predbiehal s perkusionistom Edwin Jesus Rodriguezom, synkopické rytmy rozhýbali nohy tancachtivého poslucháčstva a dobrá nálada zvíťazila na celej čiare. Ideálny koncert pre teplý neskorý letný večer!