Na tento koncert som sa zvlášť tešil, pretože Keitha Jarretta som zatiaľ naživo hrať nepočul. Snažil som sa ísť naň bez predsudkov, hoci som vedel, že trio s Garym Peacockom a Jackom DeJohnettom hrá prevažne jazzové štandardy. Napokon, kto iný má právo hrať štandardy (a byť pritom braný vážne), ak nie americkí jazzmani z prvej ligy? Viedenský Konzerthaus bol v nedeľu večer zaplnený takmer do posledného miesta, hoci ceny lístkov sa pohybovali v trojciferných hodnotách. Nečudujem sa pri tak veľkých menách... Atmosféra koncertu mala ľahko snobský nádych, no to by mi až tak neprekážalo. Veci, ktoré ma trochu nepríjemne vyvádzali z miery, sa odohrávali výlučne na pódiu, v hudbe, ktorá z neho zaznievala.
Nemám nič proti tomu, ak niekto hrá Stella By Starlight, Autumn Leaves alebo improvizuje iks chorusov bluesovej „dvanástky“, zvlášť ak ide o hráčov tohto rangu. Musí v tom však byť niečo kreatívne, možno vtipné, niečo, čo túto „historickú“ hudbu aktualizuje a situuje do dnešnej doby. Práve tohto bolo na danom koncerte žalostne málo. Jarrettovým sólam síce nechýbalo charakteristické uvoľnené frázovanie, nádherne perlivé diskantové polohy, tendencie ku kontrapunktickému vedeniu hlasov a, samozrejme, ani typické prejavy jeho hráčskej extázy, no jeho improvizačný vklad podľa mňa málokedy prekročil hranice konvenčnosti. Akoby sa vracal do mladíckych čias, keď bol klaviristom v reštaurácii, kde publikum príliš nezaujímalo, čo hrá, a tak sa mohol učiť skladbu za skladbou, medzi nimi asi aj tie, ktoré predviedol na koncerte. Skutočne som mal miestami pocit, že trio si „odskočilo na kšeft“ do baru, aby zákazníkom spríjemnilo chvíle pri sŕkaní kokteilu sladkými harmóniami, no tým sa jeho funkcia vyčerpala. Nechápem celkom, aký zmysel má pre hudobníkov Jarrettovho typu tento druh produkcie – okrem nepochybne zaujímavej finančnej motivácie a možno toho, že si pri nej hráči doprajú trocha relaxu.
Výnimkou boli dlhšie improvizované pasáže (ako napríklad tá, ktorá po Autumn Leaves uzatvárala prvú polovicu koncertu), kde sa mohol spontánnejšie prejaviť Jarrettov kreatívny potenciál, tak, ako ho poznáme zo sólových nahrávok. Či si vypočujem Kolínsky koncert (1975) alebo nedávno vydaný koncert v Riu (2011), stále som presvedčený, že Keith Jarrett je jedným z najzaujímavejších jazzových klaviristov za posledných 40 rokov. A toto presvedčenie sa nijako nezmenšilo ani po viedenskom zážitku, ostávajú len rozpaky nad tým, prečo svoj talent a energiu vynakladá na projekty, ako je tento.
To, že lepšou voľbou by bolo ísť na Jarrettov sólový koncert, súvisí hlavne s vkladom jeho dvoch starších spoluhráčov. Niekoľko všedných, nevýrazných sól, ktoré v tento večer zahral Gary Peacock, sa bežnému štandardu vymykali len extrémne nečistou intonáciou. Možno pri klubovom jammovaní by to nebol problém, no na veľkom pódiu... Ani prínos Jacka DeJohnetta k spoločnému dielu mi nepripadal ako práve kľúčový. Jeho neveľmi invenčná a žiaľ nie vždy celkom presná hra ma miestami vyslovene vyrušovala a pri Jarrettovom sólovaní pôsobila ako nadbytočný element.
Netvrdím, že koncert nemal aj zopár svetlých momentov, no ten prevládajúci pocit akejsi vlažnej zotrvačnosti bez výraznejšieho energetického náboja bol otupujúci. Nedivím sa, že viedenské publikum umelcov okamžite odmenilo standing ovation – niečo, za čo som zaplatil asi 170€, predsa nemohlo byť zlé... No predsa, aplauz, ktorý zaznieval pri klaňačkách po prvom príchode na pódium, bol vždy búrlivejší, ako ten po odznení jednotlivých skladieb alebo sól. Neviem, či to je práve spoľahlivý indikátor, no asi nie je úplne v poriadku, ak meno umelca spôsobuje viac nadšenia ako hudba, ktorú hrá...
