Zvláštne znejúce meno Ambrosa Akinmusireho som prvýkrát zachytil počas rozhovoru s trubkárom a pedagógom Terencom Blanchardom, umeleckým šéfom prestížneho Thelonious Monk Institute of Jazz. Blanchard ma upozornil na Akinmusireho ako na fantastický zjav posledných rokov, ktorý valcuje svojich súperov na renomovaných súťažiach (Thelonious Monk International Jazz Competition, Carmine Caruso International Jazz Trumpet Solo Competition) a ktorý bol už vo svojich devätnástich rokoch členom kapiel Steva Colemana alebo Joshuu Rosemana. Akinmusire, rodák z kalifornského Oaklandu sa do špičkového Colemanovho súboru Five Elements dostal po jednom zo školských workshopov, na ktorom si ho saxofonista vyhliadol. Napriek rozbiehajúcej sa koncertnej kariére a niekoľkým absolvovaným turné sa vrátil do školských lavíc, absolvoval Manhattan School of Music, University of Southern California ako aj spomínaný Thelonious Monk Institute of Jazz v Los Angeles.

Vybrať sa na koncert (u nás) neznámeho hudobníka, ktorého ospevujú renomovaní kolegovia – muzikanti, aj hudobní kritici, je takmer vsadením na istotu. V tomto ohľade splnil Akinmusireho koncert v rámci Jazz Fest Wien všetky očakávania. V prvom rade prekvapil ako technicky nesmierne „podkutý“ trubkár s obrovskou zásobou neskutočných farebných efektov, diferencovaných výrazov. Bez najmenšieho problému sa pohyboval medzi registrami (o takejto rozmanitosti som doteraz netušil) a polohami, od zastretých šelestov po diskantové „výkriky“. Popritom mal jeho tón vrúcnosť a vzdušnosť. Rovnako prekvapilo jeho kvinteto (saxofonista Walter Smith III, klavirista Sam Harris, kontrabasista Harish Raghaven a bubeník Justin Brown), ktoré tvorili Akinmusireho dlhoroční partneri z newyorských učilíšť alebo „parťáci“, s ktorými vyrastal v okolí LA.

Kreatívny prístup jednotlivých hudobníkov ako k štandardnému materiálu tak k vlastným kompozíciám presvedčili lídra zostaviť kvinteto práve z týchto spoluhráčov a inou zostavou ani v poslednom roku nevystupuje. Kapela hrala takmer interaktívne, členovia medzi sebou komunikovali, rytmicky sofistikované témy lídra „odsýpali“, medzi sólami sa muzikanti vracali k ansámblovým pripomenutiam tém. Odzneli Akinmusireho kompozície z oboch albumov – debutového Prelude ...to Cora, ktorý vyšiel v roku 2008 na španielskom labeli Fresh Sounds a aktuálneho When the Heart Emerges Glistening pod krídlami Blue Note. Keď v závere Akinmusire len s klaviristom Samom Harrisom miešali prostredníctvom hlboko precítenej modlitby nádhernú paletu zvukov a výrazov, nikto z publika by určite nenamietal, keby napriek ťažko dýchateľnému vzduchu v klube Porgy & Bess pokračovali hoci aj do polnoci.

Nemyslím, že si na umelca s tak podivným menom, trubkára roka aktuálneho ročníka Critics Poll magazínu Down Beat ako aj Jazz Journalists Associations Jazz Awards 2012 „posvietia“ domáci promotéri. Zrejme jedinou šancou na koncertný zážitok s Ambrosom Akinmusirem, budúcou hviezdou úrovne Wyntona Marsalisa, ostávajú návštevy podujatí u našich susedov.