Mnohí majú iste v živej pamäti fantastický bratislavský koncert kapely Poogieho Bella s hosťujúcim Jurajom Griglákom v apríli tohto roku. K výrazným členom zoskupenia patril aj extrovertný trubkár Michael „Patches“ Stewart a Nikolajovi Nikitinovi, ktorý stál za organizáciou podujatia, sa ho podarilo prehovoriť na spoluprácu pri nahrávaní jeho nového albumu. To prebieha práve v týchto dňoch a ako jeho „vedľajší produkt“ sme mali príležitosť navštíviť v pondelok 3. 9. koncert kvinteta a jeho prizvaných hostí v bratislavskom klube Hlava 22.

Moja zvedavosť, ako Patchesova prítomnosť ovplyvní koncepciu Nikolajovho kvarteta, ako je zachytená na jeho prvom albume, bola trochu predčasná – koncert sa uskutočnil po prvom dni nahrávania, prakticky hneď po trubkárovom príchode do Bratislavy, takže okrem zopár pohľadov do „kuchyne“, v ktorej sa varia Winter Stories, teda práve vznikajúci album, hudobníci predviedli prevažne skladby z pera Wayna Shortera a spoločné hranie ponímali skôr ako vydýchnutie a uvoľnenie po čase strávenom v štúdiu. Myslím však, že radosť prítomných z mimoriadneho zážitku to nijak neprekazilo a spokojnosť s vydarenou akciou bola tak na strane účinkujúcich ako aj publika.

Patches Stewart je typom extrovertného černošského trubkára s výrazným, prenikavým tónom vo vysokých polohách, kde mu jeho neuveriteľne „nezničiteľný“ nátisk poskytuje takmer neobmedzené možnosti. Má prenikavosť a technickú brilanciu vo výškach Dizzyho Gillespieho, schopnosť vytvárania bohatých „sound sheets“ Freddieho Hubbarda, improvizačnú bezprostrednosť a impulzivitu Nata Adderleyho a v baladách aj čosi z vrúcnosti Milesa Davisa. Spontánne pódiové vystupovanie a tendencie k bezprostrednej hudobnej komunikácii vyslovene „ťahali“ ostatných partnerov v kapele dopredu. Zaujímavé bolo sledovať konfrontáciu dvoch improvizačných prístupov – Patchesovho impulzívne a intuitívne černošského naturalizmu (v pozitívnom zmysle) a Nikolajovho intelektuálnejšieho, viac hľadajúceho, no pritom veľmi expresívneho prejavu, ktoré však neboli v konflikte, ale sa navzájom vhodne dopĺňali. Mozaiku dokresľovali v skvelej forme hrajúci ostatní členovia skupiny – Gabo Jonáš s nevyčerpateľnou motivickou vynachádzavosťou tak pri sólach ako aj sprevádzaní, vynikajúca, na bezprostredné podnety suverénne reagujúca rytmika v obsadení Juraj Griglák a Jozef Döme, plus hostia – uvoľnene hrajúci perkusionista Peter Raitl a extatický Radovan Tariška na altsaxofóne.

Tých zopár pohľadov do nového repertoáru naznačuje, že druhý album Nikolaja Nikitina bude odlišný od Personal Suite, no v niečom bude nadväzovať na jeho poetiku – zakorenenú v americkom straight ahead, ale pritom nesrácajúcu kontakt s hudobnými tradíciami nášho regiónu. V každom prípade sa máme na čo tešiť...