Česká kultúra je silná, bohatá a špecifická. Jednou z jej výnimočných vlastností, ktorá potvrdzuje jej silu a neotrasiteľne pevný základ, je schopnosť adoptovať cudzie kultúrne prvky a dať im jedinečný český charakter. Taký, až sa z toho vymedzí vlastnou históriou a životom pulzujúci český kultúrny prúd. A je jedno, či je to český skautizmus, české country a bluegrass alebo „české balónové letectví“. Skutočnosť, že veci niekedy získajú Švejkovsko-Cimrmanovskú dimenziu navyše, považujem za pridanú hodnotu. Aj jazz si česká kultúra osvojila na svoj vlastný obraz. A je to nepochybne obraz sympatický. Budovalo a tvarovalo ho množstvo charizmatických a talentovaných osobností, námatkovo Jaroslav Ježek, neskôr veľkí propagátori a tútori Karel Velebný, Luděk Hulan či Rudolf Ticháček, veľkí muzikanti ako Rudolf Dašek, Karel Růžička, Milan Svoboda či Emil Viklický a mnohí ďalší. Poslednú tretinu minulého storočia, kde sú práve títo páni ukotvení, považujem za zlaté obdobie českého jazzu. A za jednu z jeho najvýraznejších a najcharizmatickejších osobností považujem práve Jiřího Stivína. Tohto roku sa dožíva svojich sedemdesiatin (23.11.1942).

Po rozdelení Československa v roku 1992 sa rozdelil aj československý jazz. Zavládlo nevídané ochladenie jazzových vzťahov. Na bratislavských jazzákoch po roku 1992 hrával kdekto okrem našich českých susedov. A v kluboch to bolo obdobné. Pre nás bežných divákov to znamenalo prakticky zásadnú stratu kontaktu s českým jazzom. Netuším, čím to bolo, či to spôsobila nejaká animozita z čias totality, súťaživosť alebo obyčajný nezáujem. Ak si dobre pamätám, Stivín nehral v Bratislave najmenej 20 rokov. Preto bol jeho minulotýždňový koncert pre mňa symbolickou radostnou udalosťou. Znakom prelamovania ľadov a reminiscenciou na staré jazzové časy.

Flautista a skladateľ, žiarivá osobnosť, veľký improvizátor, vtipný glosátor s nadaním klauna, autor vlastnej jedinečnej hudobnej značky/zvuku/tónu, podľa ktorých je ihneď identifikovateľný, autor vynikajúcich novátorských jazzových nahrávok, skvelý inovačný interpret barokovej a renesančnej hudby, to všetko je Jiří Stivín. Pred jeho koncertom som vytiahol niektoré slávne nahrávky, ktoré dali iskrivý punc svojej dobe: Koncert v Lublani (1976, Stivín, Dašek), Zvěrokruh (1977, Stivín, Jonáš, Kühnův zmiešaný zbor, Talichovo kvarteto), Rozhovory (1981, Dašek, Stivín, Scott), Výlety (1981, Stivín, Favre) či Antonio Vivaldi: Six Flute Concertos, op. 10 (1983, Stivín, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala). Skúmal som mieru ich poškodenia časom. A myslím, že sú stále v skvelej kondícii.

Aký bol teda koncert v Bratislave? Smutno-dojímavý. Jiří ho nazval Sám se svým stínem - best of 70-tka. Prišiel skutočne sám, bez kapely, a predviedol nám Stivínovsky veselé karaoke so zmesou svojej vlastnej hudby, barokovej a renesančnej klasiky, upravených ľudoviek a pár šťavnatých jazzových štandardov. Sprievod si púšťal z krabičiek. Pravdupovediac, na veľkom pódiu akusticky presnej malej sály Slovenského rozhlasu to pôsobilo dosť skľučujúco. Kvalita reprodukcie z malých reproduktorov bola neadekvátna. Najmä keď z nich zaznel komorný orchester, s ktorým si zahral Vivaldiho na pikole. Výber vecí, a charakter, s ktorým ich predniesol, boli akoby priamo z archívu vytiahnuté (mínus 25 rokov a viac). Okrem overených značkových zvukov, trikov a gagov, na ktoré má Stivín už navždy patent a copyright, nepriniesol nič nové. Aj sprievodné slovo, v ktorom vždy vynikal, bolo bez zmeny recyklované a pôsobilo smutne: „Yamaha, žádná námaha“, ruská prešmyčka „klarinet = Kláry niet“, či „Naschovanou, klaní se Jiří Stivín“. No aj napriek rozpakom so zvláštnej prezentácie zašlých dobrých časov, zakotveniu v minulosti bez posunu v pred, ma koncert zasiahol a dojal. Videl som skutočného umelca renesančného rozmeru. Videl som celoživotné dielo, ktoré odviedol a pocítil som hĺbku potešenia, ktoré nám ním dlhodobo sprostredkovával. S veľkou úprimnosťou som sa pridal k „standing ovation“, ktoré sa mu z vypredanej sály dostalo. Všetka česť pán Stivín. Želám Vám zdravie a radosť zo života.