Tak sa nám opäť rok s rokom stretol a máme tu už 38. ročník najznámejšieho, najväčšieho a najstaršíeho jazzového festivalu na Slovensku ( Bože, ani sa mi nechce veriť, že to je toľko rokov, čo som tak ako mladý jazzový elév stál na pódiu dokonca ešte nultého ročníka, po boku Petra Lipu, Paľa Kozmu, Doda Krajčoviča a snažil sa prispieť svojou „trochou do mlyna“ pri interpretácii až freejazzových skladieb výnimočného človeka, leadera kapely a altsaxofonistu Františka Tugendlieba. Nech sa mu dobre hrá v jazzovom nebíčku).

Takže tridsiaty ôsmy ročník, druhý na novom mieste, čiže v bratislavskej Inchebe , ale tuším, aspoň po prvom večeri, opäť menej jazzový. Prvá skupina večera, trio FAT Break FAST, obohatená o hosťujúceho trubkára Rajmunda Kákoniho (čo jej určite pomohlo a snáď to povedie k trvalejšej spolupráci ), nezvládla celkom ťažkú a nevďačnú úlohu otvárača festivalu . Minuloroční víťazi Pódia mladých talentov Nadácie SPP predviedli, čo dokážu dnešné šikovné mašinky, hlavne gitarista Braňo Schwarz, no napriek dobre šliapajúcej rytmike, možno aj zásluhou nie celkom dobrého ozvučenia, zostala jeho snaha kdesi na polceste. Bohužiaľ, teraz to neboli sýte a výživné raňajky, ale pomerne chudobný predkrm, po ktorom nenasledovalo žiadne hlavné jedlo. Alebo áno?

Hlavným pokrmom by som nenazval ani speváčku od susedov, Rakúšanku Simone Kopmajer. Mladá ,príťažlivá, päťadvadsaťročná speváčka s bohatými skúsenosťami, (má za sebou deväť úspešných albumov), zjavom a prejavom kdesi medzi Dianou Krall a Vondou Shephard zo seriálu Ally Mc Bealová, potešila publikum čistým vokálom, zaujímavým scatom, kde si dovolila celkom šikovne imitovať rôzne dychové nástroje a dobre znejúcou kapelou, kde dominoval arménsky klavírista Karen Asatrian a výborný výkon podal aj bubeník Reinhardt Winkler. A vôbec, tí rakúski bubeníci. Ďalší účinkoval v pre mňa hlavnom jazzovom „ jedle „ piatkového večera, kvartete saxofonistky, speváčky, skladateľky a vtipnej a zhovorčivej zabávačky Grace Kelly. Táto menovkyňa slávnej monackej kňažnej predviedla v strhujúcom tempe snáď všetko. Perfekný bop, funky, len v duu s basistom starý, známy štandard Bye,Bye, Blackbird, kde si aj jazzovo zarepovala, vlastné piesne až s country nádychom, rockové blues, majstrovsky prepracované Summertime a na záver krásne zahranú svetoznámu melódiu Over the Rainbow. Absolútne výnimočným spoluhráčom jej bol gitarista Pete Mc Cann, ktorý by mohol byť živou reklamou na gitaru Gibson ES 335 .Organicky predviedol počas koncertu snáď všetky jej možnosti, s minimalistickou aparatúrou a neveľkým pedalboardom nechal zaznieť krásny, drevený, čistý jazzový zvuk, neskôr ostré funky s wah wah pedálom, až po rockovo znejúce, dych berúce fusion. Výborný výkon podala aj rytmika - dlhoročný spoluhráč šéfky kapely, basista Edward Perez a spomínaný rakúsky bubeník Harald Tanschek.

Záver večera patril talianskemu dezertu. Malý muž s veľkým hlasom, Mario Biondi a jeho „ talianski jazzoví hudobníci“ napriek dobrým aj divácky vďačným sólam nepatrili k jazzovým vrcholom BJD. Postarali sa však o logický záver večera, jazzový „Barry White“ sa na pozadí dobre šliapajúcej kapely s dychovou sekciou a bohatou rytmikou svojím podmanivým hlbokým hlasom dostal pod kožu nejednej poslucháčky či poslucháča. Takže „Quo vadis“, Bratislavské jazzové dni ? Veľa jazzu, málo jazzu ? Ukážu ďaľšie dni.