Emil Viklicky trio - inteligentný dynamický jazz. Mainstreamová postmoderna českej školy. Presne pre toto som sa na klaviristu a skladateľa Emila Viklického (*1948) tešil. A moje očakávania nesklamal. Navyše, krátko po vystúpení Jiřího Stivína v Slovenskom rozhlase išlo o ďalší výskyt výnimočného reprezentanta zlatého obdobia pražského jazzmanstva (1970-2000) na BJD v Bratislave. Dáva to nádej, že dvadsaťročná blokáda českého jazzu na slovenských jazzových pódiách bude konečne prelomená.

Čo ma trochu zamrzelo, bol fakt, že Viklický neprišiel so svojimi skvelými dlhoročnými spoluhráčmi zo svojho tria Františkom Uhlířom a Lacom Troppom. No ich miesta zaujali nemenej zaujímavý bubeník Cyril Zeleňák (slovenská bubenícka legenda: Collegium Musicum, Fermáta, Modus, Prúdy, od 1975 hrá jazz) a český kontrabasista Petr Dvorský. Emil Viklický reprezentuje najvyššiu európsku jazzovú ligu. Je stálicou európskych jazzových pódií. Jeho významným prínosom sú úpravy moravského folklóru do jazzového formátu. Na pódiu BJD predviedol svoje overené kompozície, napríklad Ej lásko lásko - moravskú ľudovú z folklórneho súdka (2007, Moravian Gems, Viklický, Bittová, Mraz), z jazzového zase Pan Flagerty (1988). No oproti minulosti mi znel akosi jemnejšie, akoby ubudli ostré hrany v charaktere a pribudla farebnosť, nadhľad a pohoda. Hranie bolo majstrovsky vyzreté a zároveň svieže, celkom ako kuchyňa mojej mamy. Kedykoľvek počúvam Viklického, vždy ma milo prekvapí pocit čerstvého vzduchu, ako keď sa vo vydýchanej miestnosti (mainstreamového jazzu) otvorí na škáročku okno a jemné závany voňavého čerstvého vzduchu sa o vás zľahka obtierajú.

Zbigniew Namysłowski Quintet - podľa mojich kritérií bol toto vrchol sobotného večera a najpríjemnejšie prekvapenie. Síce som si vedomý vysokého rešpektu, ktorému sa Zbigniew teší v jazzovom svete, no nečakal som to. Výborne znejúca kapela, skvelí mladí muzikanti združení okolo starnúceho maestra hrali s pokorou, koncentrovaní na celkové vyznenie skladieb. Zaujímavé živé témy plné zaujímavých zvratov a zmien v tempách. Výborné to bolo hneď od úvodu - prelínanie rôznych kultúr a etno vplyvov v témach, rytmoch a groovoch bolo naozaj vzrušujúce. Všetko majstrovsky naskladané, orient, brušné tance, poľské ľudovky, atď., do svojbytného autonómneho tvaru. Páčili sa mi skvele napísané unisoná saxofónu Zbigniewa a trombónu Jaceka Namysłowskich (otec a syn) a výborne vymyslený klavír Slavomíra Jaskułkeho. Skladby boli zaujímavo kompozične rozdelené do ohraničených logických blokov s prelínajúcimi sa témami. Vynikajúce aranžmány mi sem tam zneli ako fúga hlasov groovujúcej basy, klavíra a dychov. Veľmi inteligentné, veľmi kultivované a svieže. Celkový dojem vyvolával pocit pohody a uvoľnenej ležérnosti. Pravdou však skôr bude, že sme boli svedkami skutočného majsterštiku Zbigniewa Namysłowskeho (*1939), ktorý je autorom všetkých skladieb. Klobúk dole pred toľkou mladistvou tvorivou energiou a kreativitou v jeho veku. Mimochodom, Zbigniewovi by som hádal najmenej o 15 rokov menej. Kto by povedal, že sa zúčastnil v šesťdesiatych rokoch ako saxofonista iného majsterštiku, albumu Astigmatic legendárneho Krzysztofa Komedu ...

Dianne Reeves - vopred sa ospravedlňujem všetkým nadšeným divákom a priateľom, ktorých Dianne Reeves vrchovato naplnila ušľachtilými emóciami. Marián Jaslovský v SME dokonca napísal, že: „Málokedy sa stáva, že hudba vyvolá transcendentálne zážitky, ale na tomto vystúpení jednoznačne boli.“ Bohužiaľ, moje emočné receptory si zjavne počas jej koncertu vybrali svoju daň z únavy. Nesprostredkovali mi takmer žiadnu emóciu. Že niečo nie je v poriadku, som si uvedomil, keď publikum po tretej skladbe vyskočilo do frenetického standing ovation. Moja žena si ma znalecky premerala a kriticky skonštatovala: „Určite si tu jediný, koho to nudí.“ Veľká hviezda, sympatická dáma, nositeľka štyroch cien Grammy a majiteľka krásneho mahagónového hlasu s veľkým rozsahom, Dianne Reeves, ma jednoducho v ten večer neprebudila. Spravila to až dvojitá káva po jej koncerte. Zhrniem teda môj takto nastavený subjektívny dojem. Sprievodná kapela – mimoriadne obratné trio s gitarou ako melodikou - znela výborne. Špičkoví profíci schopní s rovnakým úsmevom zahrať rovnako brilantne čokoľvek. Speváčka taktiež znela výborne a bola evidentne pri chuti. Prevládalo latino, bubeník efektne šumel s činelmi a gitarista efektne samboval na akustickej gitare. Z času na čas sa chopil aj elektrickej gitary, ktorou potom rockovo efektne zatláčal na plyn. Boli aj prvky afro-etna, gospelu a zemitého blues opäť s výraznou elektrickou gitarou. Speváčka predviedla svoj veľký rozsah a parádne hĺbky. No stále som mi nedarilo ničoho zachytiť. Bojoval som s pocitom na efekt vykalkulovaného repertoáru. Úspech u publika bol však obrovský. Od polovice bolo nepretržité standing ovation, bola aj dojímavá prekvapivá kytica od anonymného obdivovateľa z publika. Zazneli šťavnaté medzikusy, ako vyrapované predstavovanie hudobníkov, či rockovo gospelové mixy. Očarené publikum na záver v stoji nadšene opakovalo jednoduché frázy po speváčke. Takže tak.

Till Brönner Quintet - rovnako ako v prípade Dianny Reeves, proti gustu žiadny dišputát. Aj tento koncert bol kvalitný a profesionálne výborne zvládnutý. Až na to, že to bola iná krvná skupina, než tá moja. Išlo o klon európskeho smooth jazzu s charakterom nie príliš vzdialeným Mattovi Biancovi. Podobná motorová rytmika a groovove kilá z klávesov vytvárajúce jednoduchý smooth jazzový podklad, nad ktorým sa vznášala smooth trúbka kapelníka Tilla Brönnera (*1971) a smooth flauta, respektíve saxofón Magnusa Lindgrena v štýlových jednoduchých témach. Všetko podané s noblesou a nadhľadom pod kontrolou kapelníka, štíhleho fešáka s playboyským výzorom. Chvíľami mi pripomínal kúzelníka Copperfielda. Ani ma neprekvapilo, keď začal recitovať náladovú smooth poéziu ako úvod k niektorým skladbám.

Byť DJ-om v avantgardnom shope so zaujímavým oblečením, určite by som zvážil možnosť použiť toto ako zvukovú kulisu. Kultivovaný smooth jazz ako cieľ plus smooth poetika pre tých, ktorí to majú radi, tu bol vrchovato naplnený. Smooth štruktúra a farebnosť boli veľmi disciplinovane držané po celý čas. Bola aj bossanova v úplne čistom Matt Biancovskom štýle. Až celkom v závere sa páni slušne rozbehli do klasického jazzového mainstreamu, len decentne odľahčeného smooth kilami na klávesoch. No aj tie nakoniec nabrali mainstreamový vzlet. Nenápadný klávesák dal svojich pár sekúnd dokonalosti.

Treba povedať, že Till Brönner je komerčne mimoriadne úspešný muzikant. V roku 2006 vydal album Oceana, ktorý produkoval nositeľ Grammy Larry Klein, bývalý producent Joni Mitchell, Leonarda Cohena a Petera Gabriela. Hosťujú tu hviezdy ako Madeleine Peyroux, Luciana Souza a spievajúca top modelka Carla Bruni-Sarkozy. Album získal cenu ECHO 2007 za jazzovú produkciu (ECHO je nemecká hudobná cena, ktorú udeľuje každý rok Deutsche Phono-Akademie v spojení s nahrávacími spoločnosťami. Víťazov určuje predaj nahrávok za predchádzajúci rok).

A od tohto momentu sa Brönnerovi ceny ECHO len zbierajú. Spomeniem tie zaujímavejšie. V rokoch 2007 je to cena ECHO Klassik 2007 za jazzovú produkciu albumu The Jazz Album s legendárnym spevákom Thomasom Quasthoffom, pianistom Alanom Broadbentom a bubeníkom Peterom Erskineom. Album bol tiež nominovaný na Grammy 2008.

V roku 2008 vydal album "RIO" opäť s pruducentom Larry Kleinom. Hosťujú tu Vanessa da Mata, Kurt Elling, Melody Gardot, Annie Lennox, Aimee Mann, Sérgio Mendes, Milton Nascimento a Luciana Souza. Získava zaň cenu ECHO 2009 za jazzovú produkciu. V roku 2009 je opäť nominovaný na Grammy za najlepšie jazzové inštrumentálne sólo (spolu s Terence Blanchardom, Jamesom Moodym, Patom Methenym, Gary Burtonom a Chickom Coreom) za jeho sólo na albume The Standard vokálnej skupiny Take 6. V roku 2011 získava ECHO Jazz 2011 za album At The End Of The Day ako besteseller roka.