Sonny Rollins – tenor saxofón, Kobie Watkins – bicie nástroje, Sammy Figueroa - perkusie, Saul Rubin - gitara, Bob Cranshaw – kontrabas a Clifton Anderson - trombón.

Sonny Rollins a Wayne Shorter sú poslednými žijúcimi velikánmi z dnešného pohľadu už klasickej saxofónovej školy. Obaja „tenoráci“ prešli pozoruhodným muzikantským vývojom a napriek svojmu veku (Rollins 82, Shorter 79 rokov) ešte príleźitostne koncertujú.

Rollins pôvodne začal ako R&B hudobník, ale čoskoro prešiel do „mainstreamového“ jazzového prúdu. Zlom v kariére nastal v kvintete Milesa Davisa, s ktorým nahral svoje autorské kompozície Oleo, Airegin a Doxy. Rollins čerpal z robustnej zvukovosti svojho vzoru Colemana Hawkinsa a jemného frázovania Lestera Younga. So svojím najväćším „rivalom“ Johnom Coltraneom nahral iba jednu skladbu Tenor Madness. Jeho ďalśou, asi najznámejšou kompozíciou, ktorá sa ako predošlé spomínané stala jazzovým štandardom, bolo calypso St. Thomas. Pripomína svoje karibské korene a rytmickú „zemitosť“ charakteristickú pre jeho štýl hrania. Významný krok v jeho ďalšej kariére bolo trio bez klavíru. V tom čase spolupracoval s bubeníkom Elvinom Jonesom, ktorý ho ovplyvnil svojim polymetrickým štýlom hrania. Ďalší zlom v kariére nastal, keď si spravil dlhšiu tvorivú prestávku a odišiel cvičiť na williamsburgský most. Po tejto pauze vydal album The Bridge (Blue Bird/RCA Viktor, 1962 ) ako spomienku na svoju „skúšobňu“. Bol to ďaľši krok, ktorý sa vyznačuje použitím gitary miesto klavíru a začatím spolupráce s kontrabasistom Bobom Cranshawom, ktorá trvá dodnes a Bob hral aj teraz v Prahe.

Koncert začal calypsom St.Thomas. Rollins zahral spolu so svojim synovcom trombonistom tému a ďalej ho podohrávkami doprevádzal v jeho sóle, tak ako to potom neskôr zvykol robiť v ďalších skladbách. Používal svoje typické prostriedky, dlhý ostinátny tón, ktorému menil tember a zafarbenie. Toto jeho na dlhej ploche hrané jednotónové staccatové „tancovanie“ a rytmizovanie trvajúce niekedy aj viac ako jeden chorus je jeho silnou zbraňou. Sonny ňou akoby „populisticky“ rozpaľuje divákov, ale zároveň s rytmikou vytvára napätie a tú pravú esenciu, ktorá charakterizuje jazz ako žáner. Po takýchto plochách zrazu zahrá dlhšiu bebopovú „linku“ použíjúc často aj „out side“ tóny. Spolu s jeho robustným tónom, harmonicky zaujímavým hraním a napriek veku výbornou technikou ho tento štýl stále udržuje v „hre“ na svetových pódiách.

Pre Sonnyho hrá rytmus primárnu úlohu. Často hrá otočený chrbtom k publiku a tvárou k rytmike, aby s ňou komunikoval a viedol dialóg. Zvolil si zaujímavý koncept, keď do kapely angažoval zároveň perkusionistu a hráča na bicie nástroje. Pri groovových latino skladbách to nie je problém, ale pri swingovom rytme som si pravdupovediac musel na to najprv zvyknúť. Kapelník však vedel čo robí. V druhej swingovej skladbe, ktorú venoval svojmu nezabudnuteľnému kolegovi a priateľovi trombonistovi J.J. Johnsonovi, zahlásil, že bude v štýle bubnovania Elvina Jonesa. Spája tak swing a 6/8 groove do jedného celku a tým odkazuje na to, že jazz pochádza z Afriky. Táto koncepcia spolu so zemitou basou Boba Cranshawa vytvára silu a miestami až hypnotické napätie. Sonny ho podporuje neustálim prívalom nových myšlienok a motívov. Keď si poslucháč myslí, že sólo končí, prichádza nový nápad a nový vrchol.

V ďalšej skladbe, balade Once in a while používal aj alikvótne tóny ako špeciálny efekt. Každý hráč v nej dostal priestor pre sólo. Dvojhodinový koncert skončil ďalšou calypso skladbou. Rollins takto nadväzuje na tradíciu „black music“ (napr. soul, R&B, rap). Podobne ako jeho predchodcovia (napr. Ch. Parker – blues) alebo nasledovníci (K. Garrett – hip hop) z nej čerpá a rozširuje ju svojským spôsobom. Patrí medzi štýlotvorných saxofonistov, jedného z najväčŠích jazzových hudobníkov doterajšej histórie.

Bol to nazabudnuteľný koncert a zážitok!