Komu sa v štvrtok 15. novembra málilo jazzu v bratislavskom divadle Aréna v podaní kvinteta Nikolaja Nikitina, mohol v neskorších hodinách pokračovať na oslave 3. narodenín Nu Spirit Clubu na Šafárikovom námestí, ktorú svojou návštevou poctilo kvarteto Robert Glasper Experiment. Bol to však trochu iný typ zážitku, zameraný na trochu inú cieľovú skupinu ...

Keď sa po dlhšom čakaní štyria černosi usadili k nástrojom, rozozneli sa známe rytmy z úvodnej piesne albumu Amnesiac od Radiohead a Casey Benjamin začal svojím vocoderom zmutovaným hlasom deklamovať „After years of waiting...“, masa mladých ľudí v zafajčenom pivničnom priestore sa euforicky rozvlnila. Davovú extázu okrem duniaceho kopáku Marka Colenburga bičovali najmä „tučné“, hlboké frekvencie basgitary Derricka Hodgea a myslím, že takmer nikto z prítomných pod vekovou hranicou 30 rokov sa jej ani príliš nebránil. Samozrejme, bolo tu aj miesto pre jazz; o Glasperových klaviristických schopnostiach isto pochybovať netreba – hneď v úvodnej pesničke „rozbalil“ efektné, výborne frázované sólo, kde jej pôvodný harmonický podklad presunul do celkom nových dimenzií. Páčila sa mi koncepcia, v ktorej nenasledovali sóla členov kapely mechanicky rad za radom, ale boli akoby uzavretými číslami, súčasťami akejsi suity. Každý z hudobníkov dostal priestor, aby sa dosýta vybúril, a potom si dlhší čas plnil „kolektívne“ povinnosti, prípadne na istú dobu celkom prestal hrať. Zaručovalo to, že hudba neupadala do jednotvárnosti, ale prechádzala vlnami od rytmickejších a hlučnejších polôh k tichším a uvoľnenejším. V rámci týchto vĺn sa dotýkala viacerých hudobných svetov, najmä tých, ktoré sú Glasperovi najbližšie, teda gospel music a hip hop, ale aj rock, elektornika, inokedy zasa lounge music či nu jazz, snažiac sa nájsť paralely a styčné body medzi nimi.

To, že Glasperova elektronická formácia (okrem nej hráva aj s klasickým akustickým triom) pri svojich „výletoch“ čerpá z hudby kapiel ako Radiohead alebo Nirvana, nie je náhoda. Napadá mi myšlienka Milesa Davisa z istého interview z 80-tych rokov, kde hovorí o nových elektronických zvukoch v pop music a o tom, že ak by ich ako fanúšik nepočul v hudbe, ktorú sám hrá, tak by ju ani nepočúval. Glasper sa snaží hľadať príčiny dnešného úpadku záujmu o hranie jazzu medzi mladými Afroameričanmi a stenčujúcich sa možnostiach hrať jazz (a počuť ho v rádiu) všeobecne. A svojou hudbou sa tiež snaží hľadať riešenia, teda spájať jazzové prvky s tým, čo je mladému človeku blízke, s čím je denne konfrontovaný v médiách.

Nie je to len o nejakej módnej popularizácii jazzu, ale aj snahe o vdýchnutie nového života žánru, ktorý je vo väčšine svojich podôb zahľadený skôr do vlastnej minulosti. Z pohľadu skalného jazzového fanúšika to môže byť vnímané ako nivelizácia: saxofón už nie je parkerovským, coltranovským alebo shorterovským „bojovníkom v prvej línii“. Casey Benjamin ho vytiahne len občas, ako akýsi vedľajší produkt, doplnok svojho vocoderového alebo keytarového prejavu, aby zahral sólo postavené na banálnych pentatonikách obohatených pomocou harmonizéra. Ale tento nekonečný prúd paralelných kvárt a pentatoník má šialenú energiu a diváci, ktorí sú ním doslova pohltení, takmer upadajú do tranzu. Teda aspoň tí mladší, ktorí sa veľmi (česť výnimkám) nestarajú o Benjaminovu melodickú invenciu a schopnosť kreatívneho vysporiadania sa s harmonickým podkladom, ktoré ocení jazzový fajnšmeker. Tu mi zasa prichádzajú na um vyjadrenia Louisa Armstronga na adresu Charlieho Parkera a bebopovej harmónie …

Energia, hráčske nasadenie a nefalšovateľná černošská bezprostrednosť však dokázali všetky podobné otázky potlačiť do úzadia. Či je Glasper skutočne tou veľkou nádejou pre budúcnosť jazzu, za ktorú ho mnohí považujú, si netrúfam hodnotiť, no samotný fakt, že sa pokúša hľadať, jednoznačne oceňujem. A ak pri tom dokáže svoje publikum dostať do varu, tak ako v Nu Spirite, tak to určite nie je zlý signál.