Nechajme bokom hlboké úvahy o zrode niečoho nového, o počatí, krste a podobných podobizniach - mierne rozvlnené vody slovenského jazzu rozčerila radostná udalosť. Postarala sa o ňu kapela Crossing Borders a zastrešil ju vo svojom klube U Dežmára jeden z aktérov, bubeník svetového slovenského mena Martin Valihora.

Crossing Borders je jazzové kvarteto spolužiakov zo známej Berklee College of Music v Bostone, na polovicu nórsko – slovenské (keby všetko na Slovensku bolo aspoň spolovice také dobré a poctivé ako v Nórsku, snáď okrem cien vína a ostatných alkoholických potešení, to by bol život !), našťastie slovenská polovica v tomto prípade je minimálne taká kvalitná, ako tá nórska. Bratia Mathisenovci, saxofonista Ole a multibasista Per, gitarista Juraj Burian a bubeník  Martin Valihora, v rámci koncertu pokrstili svoje dlho očakávané debutové CD s názvom Trapezoid. Zazneli všetky skladby z albumu, samozrejme v koncertnej podobe, minutáž nezväzovala, takže o vypäté rozsiahlejšie sóla nebola núdza.

Per Mathisen vytiahol takmer celú svoju zbierku hlboko znejúcich nástrojov, okorenenú malou elektrárničkou všemožných zvukových efektov, techniky mal na rozdávanie, naštastie aj melodickej invencie a zmyslu pre groove a teamovú spoluprácu, takže ani jedna nota neprišla na zmar. Sám aj dodal štyri kompozície plné ultimatívnych basových tém, ďaľšie štyri s dosť abstraktnou melodikou a podivuhodne znejúcimi názvami plnými geometrie (napríklad Octagon- osemuholník) skomponoval multireedman Ole Mathisen. Ten sa v nich zjavne cítil veľmi dobre, virtuózny saxofonista pálil dávky šestnástin, tridsaťdvatín, šesťdesiatštvrtín v ukrutných rytmických kombináciách, najradšej nejakých nepravidelných, stále si však zachovával potrebný nadhľad.

Juraj Burian vytiahol svoju PRS- ku a z aparátu Custom Audio ťahal krásny, sýty, legátový tón, vzrušujúce linky vzdialene odkazovali na Allana Holdsworta, tradične kombinoval hru prstami a plektrom, dodával harmonické napätie a okrem moderovania sa postaral aj o dve výborne znejúce kompozície. Hru Martina Valihoru netreba zvlášť popisovať, čo sa mňa týka, videl a počul som toto kvarteto aj s bubeníkom Johanom Svenssonom, je výborný, mne sa však hra Martina Valihoru páčila viac. Vynikajúci zmysel pre farbu a rytmus, cit, s akým doprevádzal sólistov, bezchybná technika,  nad tým všetkým ťažko uchopiteľný, ale zreteľne prítomný, nepostrádateľný jazzový flair.

V polovici koncertu prišiel na pódium aj krstný tata, ako Martin Valihora povedal, jeho prvý učiteľ hry na bicie nástroje (môžem dodať, že asi najlepší, ktorého v tom čase mohol mať, snáď okrem Steve Gadda alebo Jacka De Johnetta, teda v Bratislave), bubeník skupiny Tagore, krátkodobej legendy slovenského jazzrocku (a samozrejme aj iných kapiel), Oldo Petráš. Vtipne rozosmial publikum, oblial CD-čko a po krátkej prestávke mohol koncert pokračovať. Energia sa prelievala medzi hudobníkmi a publikom, ktoré vďačne aplaudovalo skvelým hudobným výkonom. Takto nejako má vyzerať dobrý jazzový večer. Len aby ich bolo viac.