Klaviristu a skladateľa Dannyho Grissetta spoznali slovenskí jazzoví priaznivci vďaka debutovému albumu Michala Bugalu. Trnavský gitarista sa rozhodol svoj 1st Touch (Hudobný fond 2010) nahrať priamo v New Yorku s vyhľadávanými hudobníkmi tamojšej scény a okrem Grissetta sa mu podarilo získať jeho rytmickú sekciu Vincente Archera a Kendricka Scotta ako aj tenorsaxofonistu Seamusa Blakea.

Danny Grissett, rodák z Los Angeles, pôsobí v poslednom období najmä v New Yorku, kde si ho „podávajú“ kolegovia ako Benny Golson, Jeremy Pelt, Miguel Zenon alebo Tom Harrell. Klavirista má však toho za sebou omnoho viac: absolutórium prestížneho Thelonious Monk Institute či niekoľkoročné účinkovania s bubeníkom Billym Higginsom, Georgeom Colemanom alebo Jackiem McLeanom, z ktorých mnohé začali ešte v čase jeho štúdií. Grissett vydal štvoricu albumov pod svojím menom na značke Criss Cross Jazz (od roku 2006 nahrávky Promise, Encounters, Form a aktuálny Stride). V strednej Európe sa nedávno objavil ako člen kvinteta Toma Harrella a pri tejto príležitosti sme ho zastihli medzi dvoma setmi koncertu vo viedenskom klube Porgy & Bess.

* Dlhodobo spolupracuješ s dvojicou vynikajúcich, hoci typovo aj východiskovo diametrálne odlišných trubkárov – Nicholasom Paytonom a Tomom Harrellom. Ako vnímaš rozdielnosti medzi týmito lídrami?

DANNY GRISSETT: "Nicholas aj Tom sú samozrejme rozdielni, obaja sú však nesmierne otvorení a v danej chvíli dokážu reagovať na nové situácie. Neustále vnímajú vašu hru a dbajú na komunikáciu v kapele. Hranie s týmito dvoma trubkármi však pre mňa nie je až natoľko rozdielne, keďže obaja sú schopní konfrontácie toho, čo sa práve deje na pódiu. V tomto majú mnoho spoločného a som rád, že si môžem vyskúšať náladové a výrazové protipóly. U Toma mám viac možností pracovať so zvukovými štruktúrami a najmä v štúdiu sa vyhrávame s rozličnými detailami. Jeho kompozície sú rytmicky voľnejšie a slobodnejšie, ako klavirista nemusím klásť dôraz na rytmickú pulzáciu a pohyb. Jednoducho sa prispôsobujem a nechávam viesť melódiou Tomovej trúbky. To ma ako hudobníka inšpiruje a každý večer na pódiu je pre mňa výzvou. Ja som ten, ktorý musí mať „uši na stopkách“ a musí reagovať, inokedy sa môžem nechať unášať krásou. Každý koncert s Tomom je unikátny!"

* Ako si sa dostal ku klavíru?

DG: "Klavír je skutočne univerzálny nástroj a ako klavirista sa môžeš zamerať na perkusívny spôsob hry a na demonštrovanie rozličných rytmických prvkov, prípadne môžeš svoj štýl postaviť na bohatých harmóniách vo voľnom rubatovom pohybe. Samozrejme tieto dva protipóly môžeš kombinovať takmer ľubovoľne a výsledkom bude tvoj osobitý prístup k tomu nástroju. Nehovoriac o tom, ako rozlične môžeš pracovať s dynamikou – to rozpätie je prakticky nepopísateľne široké. Práve preto som sa rozhodol pre klavír: poskytuje úžasnú voľnosť, slobodu a variabilitu prístupu. Zdalo sa mi, že týmto nástrojom sa dokážem odlíšiť od svojich vzorov a od svojich súčasníkov."

* Podobne ako mnohí klaviristi si začal s klasickým školením a neskôr si prešiel k jazzu. V čom bolo pre teba klasické školenie prínosom?

DG: "Myslím si, že malo obrovský vplyv a dosah na moju hudbu už len z dôvodu, že som dostal prehľadne podané riešenia rozličných problémov a špecifík, ktoré vychádzajú z klavírnej techniky a z možností samotného nástroja. Naučil som sa pracovať s výrazom, farbou, dynamikou. Klavír je nesmierne komplexný nástroj a spôsob klasického školenia veľmi dobre dokáže tieto všetky aspekty obsiahnuť."

* Si absolventom prestížneho Thelonious Monk Institute, kde si sa v rámci kurzov stretával s legendami ako Herbie Hancock, Terence Blanchard, Kenny Barron, Bobby Watson alebo Jimmy Heath. Ako sa spätne pozeráš na túto inštitúciu?

DG: "Bola to výborná škola, aj keď sa priznám, že som nemal veľa času a priestoru využiť všetko to, čo mi ponúkala, pretože v tom období som už aktívne hrával s mnohými kolegami. Nesmierne mi ale pomohol kontakt s ozajstnými velikánmi, mohol som sa ich opýtať na mnohé veci, ku ktorým by som sa za iných okolností musel dopracovať zdĺhavejšou cestou. Priamy kontakt s majstrami je vždy tým najlepším spôsobom napredovania v jazze."

* V tých časoch si hrával po boku legendárneho bubeníka Billyho Higginsa ...

DG: "Hranie s Billym bolo úžasnou životnou aj umeleckou školou. Bol to človek, ktorý sa v štúdiu alebo na pódiách stretával so Sonnym Rollinsom, Lee Morganom, Hankom Mobleym, Herbiem Hancockom, Dexterom Gordonom alebo Ornettem Colemanom, aby som spomenul aspoň tých najväčších. Dokážete si predstaviť lepšieho mentora, ktorý na vás pravidelne dohliada?"

* Ako si sa k nemu dostal?

DG: "Škola organizovala pravidelné workshopy, na ktoré pozývala vynikajúcich hudobníkov. Okrem toho, že tam hrali, veľa rozprávali o hudbe a rozoberali svoje životné i umelecké skúsenosti. Fantastické bolo, že si sa ich mohol opýtať na čokoľvek. To je úplne iný stupeň poznania, ako keď si kúpiš videoškolu a prechádzaš jednotlivé lekcie! Tam som to mal „live“ a interaktívne, hudobníci priamo vstupovali do môjho formačného procesu. Môj progres potom trval omnoho kratšie, ako keby mi nejaký učiteľ vravel „namiesto toho akordického spoja použi radšej tento“."

* Kedy si sa rozhodol zostaviť vlastné trio s Vicente Archerom a Kendrickom Scottom?

DG: "Ešte predtým som hrával v triu s Royom McCurdym a Johnom Heardom. Bolo to v Los Angeles, kde sme niekoľko rokov hrávali pravidelne každý piatok a sobotu; jednak ako trio, ale tiež sme si prizývali rozličných dychárov. Počas štúdia a pobytu v New Yorku sa mi neskôr nahromadilo množstvo skladieb a vtedy som začal premýšľať nad vlastnou kapelou. Odrazu som cítil potrebu pretaviť svoje myšlienky a postupy vo vlastnej farbe s osobitým výrazom. A najmä s ľuďmi, ktorých si sám vyberiem a s ktorými si dokonale sadnem muzikantsky i ľudsky. Táto harmónia je nesmierne dôležitá."

* Kendricka Scotta pred časom vystriedal Marcus Gilmore, okrem toho na albume Form hosťujú Seamus Blake a Ambrose Akinmusire.

DG: "Títo dvaja dychári sú úžasní a som rád, že som ich mohol mať na albume. S triom pracujeme neustále, Kendrick sa chcel viac venovať svojim projektom, preto som oslovil Marcusa."

* Svoje albumy si vydal pod hlavičkou Criss Cross Jazz. Je podľa teba lepšie spolupracovať s menšími nezávislými spoločnosťami, ako so zabehanými značkami Blue Note či Verve?

DG: "Criss Cross Jazz je naozaj dobrá spoločnosť, ktorá mi necháva veľa umeleckej slobody v zmysle, že ma do ničoho netlačia a môžem naozaj nahrávať to, čo chcem. Stačí sa pozrieť, že v jej portfóliu sa v poslednom čase objavili ľudia ako Wycliffe Gordon, Seamus Blake, Dr. Lonnie Smith, Adam Rogers, Clarence Penn, Marcus Strickland ..."

* Uvidíme ťa niekedy v blízkej dobe s kapelou aj na Slovensku?

DG: "Hral som na Slovensku možno pred rokom v klube aj s vašimi hudobníkmi a bol to výborný koncert! (Grissett hral v apríli 2011 v klube Hlava XXII s altsaxofonistom Jaka Kopacom, kontrabasistom Štefanom Bartušom a bubeníkom Vladimirom Kostadinovicom, pozn. PM). Možno ma opäť pozve Michal a zahráme niekoľko koncertov. Bol by som tomu nesmierne rád."