Jednou z najzaujímavejších postáv nórskeho jazzu je kontrabasista Arild Andersen. Stretli sme sa s ním vo viedenskom klube Porgy and Bess, počas jeho vystúpenia s Mikeom Mainierim a skupinou Northern Lights, s ktorou účinkoval iba výnimočne. Mainieriho a Bendikov fusion projekt nie je síce pre Andersena typická hudobná parketa, ale pre kapelu bol veľkým prínosom. Andersen po prvýkrát zasvietil na severskom jazzovom nebi ako člen skupiny Jana Garbareka – v rokoch 1967-1973. Spolupracoval aj so speváčkou Karin Krog, čo jasne naznačuje jeho intelektuálnu hudobnú orientáciu. Nahral celý rad albumov, a keďže veľa komponuje, niet divu, že v roku 2009 ho Francúzska akadémia jazzu vymenovala za európskeho hudobníka roka.

 

* So skupinou Northern lights vystupujete po prvýkrát.

 

ARILD ANDERSEN: "S touto kapelou je to moje prvé turné, ale s Mikeom Mainierim som hral už veľakrát, aj s ostatnými hudobníkmi. Bendik a Wesseltoft hrali v mojej kapele, takže sa poznáme veľmi dlho."

 

* Ale inak hrávate trochu odlišnú hudbu ako Mike Mainieri?

 

AA: "To je vec vývoja. Koncom 60-tych rokov som sa pohyboval na free jazzovej scéne a hral som s Karin Krog. Ale potom počas 70-tych rokov som začal hrávať aj melodický a straight ahead jazz, teraz hrám takúto hudbu s viacerými kapelami."

 

* Ako ste sa dostali k jazzu?

AA. "Začal som ako 12-ročný, hral som na gitare. Spolu s mojim bratom, ktorý bol akordeonista. Hrali sme do tanca, ale potom som po prvý raz počul jazzové nahrávky Lestera Yonga a vravel som si: wow, čo je to?"

 

* Takže najprv ste počúvali ľudovú hudbu?

 

AA: "Nie, my sme počúvali Billa Haileyho a Elvisa Presleyho, ale potom som zrazu počul Lestera Younga a neskôr, to som ešte stále hral na gitare, som počul Garyho Peacocka a dosť ma to šokovalo. Tak som presedlal na kontrabas. V priebehu 50-tych rokov som dokončil viacero škôl, dokonca aj vysokú technickú školu, stal som sa elektronickým inžinierom, ale zároveň som hrával s Karin Krog a Janom Garbarekom. Takže napokon som sa venoval iba hudbe. Spolu s Jonom Christensenom a Terje Rypdalom sme s ním nahrávali pre ECM. Potom som strávil istý čas v New Yorku, kde som hral so Samom Riversom, Stanom Getzom, aj s Paulom Bleyom a Sheilou Jordan, jednoducho sa to tak vyvinulo."

 

* Pomohlo vám vaše štúdium elektroniky?

 

AA: "Nie veľmi, nie veľmi, ale hneď od začiatku som sa začal zaujímať o rozličné technické pomôcky, ktoré mi pomáhali rozšíriť basový zvuk. Začal som používať loopy a rôzne elektronické zariadenia – a to už na začiatku 80-tych rokov."

 

* Myslím, že aj Karin Krog rada experimentovala s prístrojmi ...

 

AA: V 70-tych rokoch používala kruhový modulátor a nejaké echo efekty. Vždy nás zaujímalo, ako to bude fungovať a potom sa to vyvinulo ďalej. Dnes používam na base aj samplery a rôzne iné zariadenia, ale dnes to tu nemám, pretože k vibrafónu a klavíru sa to nehodí. Zato keď hrám s mojim triom - s Tommym Smithom a Paolom Vinacciom, kde hrá iba saxofón, basa a bicie - tak tam je oveľa viac priestoru aj pre používanie loopov."

 

* Zaujalo ma na vás, že pracujete ako skladateľ – nielen so svojou skupinou, ale napísali ste o.i. hudbu k Sofoklesovej dráme Electra, ktorú uviedli v Aténach. Keď som počúval vašu skladbu Hyperboleum, tak som mal zrazu pocit veľkého priestoru, aký si pamätám z Nórska – v tých kompozíciách pracujete pomerne veľa s priestorom – cítiť tam určitú spätosť s prírodou.

 

AA: "Veľa ľudí to prirovnáva k nórskej prírode, ale nemyslím si, že to má na mňa až taký vplyv. Faktom je, že Oslo má inú intenzitu života ako New York. V New Yorku musíte byť najrýchlejší, najhlasnejší, ale v Nórsku - máme trochu odlišný prístup. Ale samozrejme, že to má do činenia aj s našim demokratickým prístupom k tvorbe hudby v rámci kapely. Tento prístup je typický pre Škandináviu. Celé roky sme si boli vo všetkom úplne rovní, basa a bicie. U nás to nie je tak ako v Amerike, kde je na prvom mieste bandlíder a potom nasleduje rytmická sekcia. My sa snažíme robiť hudbu spoločne, každý niečo prinesie a nikto nie je dominantný, každý každého podporuje. Nie, že traja podporujú iba jedného. A to sa podľa mňa vyvinulo do tej priestorovej hudby: stačí trochu počkať a pozorne počúvať, aby ste vedeli, kam máte vložiť svoju energiu – tak, aby ste podporili hudbu. Nie len jedného sólistu. Je to trochu odlišný prístup."

 

* Ako ste sa dostali k písaniu hudby pre divadlo?

 

AA: "Koncom 70-tych rokov sa na mňa obrátili s požiadavkou napísať hudbu pre jedno televízne divadlo, potom som napísal hudbu k televíznej adaptácii románu Kristin Lavransdatter od Sigrida Undseta, čo vyšlo aj na platni. Bola to veľká produkcia - v roku 1994. A potom som napísal hudbu k Electre, pre divadlo, uvedené počas Olympijských hier v Aténach. Tá požiadavka prišla od režiséra, ktorý počul moju hudbu. A aj moje platne. Chcel, aby som k tej antickej dráme napísal modernú hudbu. Pretože to chcel inscenovať ako moderné divadlo. Neskôr som tú hudbu upravil tak, aby sa dala vydať na CD. Vlastne som ju len remixoval. Zmenil som celý aspekt zvuku, pretože pôvodne to bola nahraté tak, aby sa pritom dalo hrať divadlo."

 

* Hrali ste aj v Amerike, kde ste účinkovali so Samom Riversom a Stanom Getzom - čo bola totálne odlišná jazzová hudba.

 

AA: "Keď som bol začiatkom 70-tych rokov v Amerike, tak som tam zostal tri - štyrikrát. Najdlhšie som tam pôsobil v triu so Samom Riversom, bolo to veľmi free, ale vždy v rytme, bez harmónii, tak ako hrával Ornette Coleman, free floating music. A so Stanom Getzom som hral v roku 1970 spolu s Jonom Christensenom - Stan ma potom pozval na týždeň do Toronta. To bolo veľmi príjemné obdobie. Pokiaľ máte to šťastie sprevádzať takého saxofonistu, akým bol Stan Getz, tak môžete s basou perfektne groovovať. Potom som nahral platňu so Sheilou Jordan, straigh ahead, melodické piesne - ale to všetko sa stalo mojou súčasťou, aj free jazz a aj harmónie a formy. Osobne v tom nevidím veľký rozdiel, to, že som sa pohyboval medzi týmito dvoma svetmi. S mojim triom sa tomu tiež trochu venujeme, nie je to avantgarda, ale znie to trochu chaoticky, hráme veľmi voľne, najdôležitejšie je pritom počúvať. Potom hráme pasáže, v ktorých používame formy, akordy a to je ten kontrast. Obe tie polohy ma bavia."

 

* Ovplyvnili vás aj tí ľudia? Ako Sam Rivers, alebo Stan Getz?

 

AA: "Samozrejme, že ma ovplyvnili. Bol to zážitok - hrať s takými majstrami. To vás veľmi inšpiruje. Ste na tom istom pódiu, cítite ich energiu, počujete, ako artikulujú hudbu a ako ju interpretujú. V tom čase som hrával aj v Nórsku s hosťujúcimi hudobníkmi. Mnohí Američania ako Dexter Gordon a Johny Griffin prišli do Osla, všetci Američania tam chodili. Hral som aj so Sonnym Rollinsom a Chickom Coreom a mnohými inými. Viete, nešlo o to, či som s nimi hral iba raz alebo celý rad koncertov. Podstatné bolo získať ich energiu. Ja som nikdy nechodil na hudobnú školu. Toto bola moja škola. Učil som sa od ľudí, ktorí boli lepší ako ja."

 

* Ale ako ste sa naučili hrať na kontrabase?

 

AA: "Naučil som sa to tak, že som predtým hral na gitare a potom som začal hrať na base."

 

* Kto vám poradil, aby ste presedlali na basu? Alebo to bolo vaše rozhodnutie?

 

AA: "Nie, to bolo tak – hral som s nejakými lokálnymi hudobníkmi z Oslo a ich basista hrával predovšetkým na čelo, nemal dobré prsty, takže počas jedného vystúpenia si ich zodral a požiadal ma, aby som odohral posledný set za neho. Tak ho boleli prsty, že som napokon musel hrať na base ja. A potom sme mali jedno vystúpenie a prišli sme po neho a on mi povedal, aby som odohral celý večer, že už o to nemá záujem. Dal mi jeho basu, kúpil som si ju za 80 eur, stále ju mám. Je to dobrá basa. A tak som s tým začal. Potom som stretol jedného českého basistu, ktorý emigroval do Oslo, hral tam vo filharmónii: Karel Netolička. Bol to študent známeho kontrabasistu, ktorý učil aj Jiřího Mráza. Tak som ho požiadal, či by ma neučil. Jedno leto som cvičil na base a on ma učil rôzne metódy hrania na kontrabase. Naučil ma, ako sa rozvíjať ako hudobník, ale aj ako človek, mal som ho veľmi rád. V priebehu štyroch týždňov som každý deň cvičil a dodnes môžem cvičiť podľa tých podkladov, ktoré mám od neho. Je to celoživotné cvičenie.

A potom, keď som už hrával s Garbarekom a Krogovou, som hral predovšetkým podľa učebnice Raya Browna, učil som sa hre prstami, učil som sa počúvať, ale radil som sa aj s klaviristami a inými hudobníkmi, ktorí mi dávali rady. Z gitary som zase poznal harmónie, takže postupne, rok čo rok, som sa niečo priučil."

 

* Ale nielen v zahraničí, aj doma ste rešpektovaným hráčom. Vystúpili ste niekoľkokrát na jazzovom festivale v Molde, kde ste boli aj v roku 2005 Artist in residence. Hrávate tam každý rok?

 

AA: "To nie, ale posledné roky som tam vystupoval asi každý druhý rok."

 

* Pre tento festival ste dokonca napísali jednu kompozíciu.

 

AA: "Áno, to bolo Hyperboleum, práca na objednávku. V osemdesiatom prvom ma požiadali, aby som dal dokopy skupinu s hudobníkmi, s ktorými by som hral najradšej. Takže som zavolal gitaristu Billa Frisella, ktorého vtedy ešte nikto nepoznal, Johna Taylora na klavíri a Alphonsa Mouzona na bicie. Tá nahrávka potom vyšla na ECM Records (pod názvom A Molde concert). Bol to skvelý koncert. O pár rokov neskôr som tam hral s Abercrombiem a Frisellom, s ktorým som aj naďalej v kontakte. Molde bolo pre mňa vždy veľmi dôležité."

 

* Je to prekrásne miesto.

 

AA: "A riaditeľ festivalu je môj starý dobrý kamarát, ale dúfam, že tam nebudem vystupovať iba preto, že sme kamaráti! Pred pár rokmi sme tam urobili pekný koncert s Garym Burtonom a Tommym Smithom a Alexom Rielom (rok 2010). A v roku 2011 som tam uskutočnil jeden projekt s bigbandom – a to so Škótskym národným jazzovým orchestrom. Účinkoval som tam ako sólista – na kontrabase. Hral som napríklad Crystal Silence od Chicka Coreu a viacero skladieb, ktoré sú nahraté na ECM. Vyšlo to roku 2011 aj na platni."

 

* Aké máte plány?

 

AA: "V decembri plánujeme novú nahrávku s mojim triom. V Oslo. Pre ECM. Najprv s tým chceme účinkovať v Nórsku a potom to nahráme v štúdiu. Ale veľmi rád by som nahral nejaké balady."

 

* Nechcete napísať aj nejakú operu?

 

AA: Nie, napísal som raz niečo pre symfonický orchester, ale nie je to moja parketa. Na to, aby som také niečo napísal, toho neviem tak veľa. Ale skúsil som to, veľa som sa pritom naučil. Zato na budúci rok budem vystupovať na severe Nórska v mestečku Bodo, kde sa koná hudobný festival - uskutočním tam štyri projekty: Symfonietu, s malým orchestrom, jeden projekt so zborom, jeden s bigbandom a jedno turné s kvartetom."

 

* Veľa šťastia a ďakujem za rozhovor.