Tak ako minulý rok uzatváral JazzFestBrno vynikajúci koncert Pata Methenyho a jeho Unity Bandu, tak otváral tohtoročný, už dvanásty JazzFest, opäť vynikajúci koncert žijúcej jazzovej legendy, klavíristu a skladateľa Chicka Coreu a jeho skupiny The Vigil. Brno sa nebojí veľkých mien a mierne salónna atmosféra Bobycentra je ako stvorená na konzumáciu obrovskej dávky skvelej hudby.

Čo možno ešte povedať o Chickovi Coreovi? Tento dvadsaťnásobný nositeľ cien Grammy, výnimočný skladateľ, improvizátor a virtuózny hráč na klávesy všetkých druhov, sa stal legendou už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď so svojou kapelou Return to Forever menil hranice jazzu a rocku. Do Brna si priviedol spoluhráčov o jednu, ba aj o dve generácie mladších. Saxofonista Tim Garland, britský skladateľ a kapelník, zvládajúci okrem tenor saxofónu aj soprán saxofón, basklarinet a flautu, je tým o generáciu mladším spoluhráčom. Skladateľsky spolupracuje s BBC Concert Orchestra, ako kapelník dosiahol široké uznanie s jazzfolkovou formáciou Lammas, jeho najväčším úspechom ako sidemana je však dlhodobá spolupráca s Chickom Coreom, s ktorým aj získal v roku 2009 cenu Grammy za CD The New Crystal Silence, oslavu hudobného partnerstva Chicka Coreu a Garyho Burtona.

Basgitarista Hadrien Feraud oslávi na budúci rok len tridsiatku, na basu však hrá od svojich dvanástich rokov. Virtuóz basovej gitary spolupracoval s množstvom významných hudobníkov, medzi ktorými nechýbajú mená gitaristov ako Bireli Lagrene, John McLaughlin, Dean Brown. Výborne hrá na na pražcovej aj bezpražcovej basgitare a večnou inšpiráciou mu zostáva nesmrteľný Jaco Pastorius.

Bubeník Marcus Gilmore má hru na bicie  nástroje v krvi aj v rodine, je totiž vnukom najvýznamnejšieho žijúceho jazzového bubeníka Roya Haynesa. Začínal ako pätnásťročný v kapele Steve Colemana a dnes patrí k najžiadanejším bubeníkom jazzovej scény v New Yorku. Spolupracoval s takými hudobnými esami ako Nicholas Payton, Gonzalo Rubalcaba, John Patitucci, Cassandra Wilson, Wynton Marsalis, Terence Blanchard, Roy Hargrove či Vijay Iyer.

Relatívnym nováčikom je posledný mladík, gitarista Charles Altura. Predstaviteľ kalifornskej gitarovej shred-scény je známy skôr z jazzrockových a rockových projektov, napr. kapely bubeníka Virgila Donatiho, pred dvomi rokmi nahrával CD s kolegom Chicka Coreu zo starých Return to Forever, basistom Stanley Clarkom. Na rozdiel od metalových shredderov sa nevyhýba ani jazzu a v jeho  kapele hrá  objav súčasnej jazzovej trúbky, Ambrose Akinmusire.

No a teraz konečne ku koncertu. Pódiu Bobycentra vľavo mierne dominovala klávesová zostava Chicka Coreu, klavír Yamaha a dva syntezátory, vedľa neho gitarista Altura s osvedčeným semiakustickým Gibsonom ES 335, za ním basista Hadrien Feraud s pražcovkou LAG, ktorú podľa potreby striedal s bezpražcovou, dosť akusticky znejúcou basou značky Godin, v popredí saxofonista Tim Garland so svojimi nástrojmi a v pravo  neuveriteľne znejúca bicia súprava Marcusa Gilmorea. Aj keď zvuk zo začiatku nebol úplne stopercentný, kapele to nebránilo podať viac ako  stopercentný výkon.

Ťažiskom koncertného repertoáru boli skladby z ostatného CD, ktoré by malo čoskoro vyjsť. Názvy ako Royalty, Legacy či Planet Chea alebo Galaxy neviem koľká,  odkazovali mierne aj hudobne na slávnu minulosť Return to Forever, zvuk kapely bol však výsostne súčasný. Fantastická rytmika Feraud – Gilmore spolu s rytmickým pradivom klávesov vytvárali úžasný, neustále sa meniaci podklad, inšpirovaný podľa potreby bopom, latinsko americkými rytmami či jazzrockom. Bohato koncipované skladby s zozsiahlymi témami, náročnými unisonami a charakteristickou „ coreovskou „  harmóniou, poskytovali každému sólistovi dostatok priestoru na improvizáciu. Nenapodobiteľný Chick Corea ako v najlepších jazzrockových časoch ohýbal zvuk svojich klávesov, brilantný improvizátor perlil invenčné sóla a doprevádzal svojich spoluhráčov jedna báseň. Výborne zahral saxofonista Tim Garland, mne trošku pripomínal tónom a prístupom Chrisa Pottera, striedal tenor, sopránku aj flautu.

Gitarista Charles Altura s miernym poloúsmevom a výrazom svätého Františka, začal s čistým jazzovým zvukom, hral veľmi pekne melodicky, v agresívnejších plochách pritvrdil a pustil zopár rýchlych hadov, ktorými pripomenul svoju shredderskú tvár, vytiahol však aj klasickú gitaru s nylonovými strunami a zahral tak isto pôsobivo.  Rád si počkám na jeho CD. Atleticky pôsobiaci Hadrien Feraud za ním vôbec nezaostal, v rytmike presný a účinný, v sólach melodický a virtuózny, s istým charakteristickým francúzskym šarmom. Výnimočný obdiv si zaslúžil bubenícky výkon Marcusa Gilmorea, rozsiahlejšie sólové plochy mal snáď len dve, boli však skvelé, invenčné a farebné no a tie rytmy, proste extratrieda.

Na záver prišla klasika Spain v novej autorskej úprave a ako druhý a posledný prídavok zahrala kapela ďaľšiu klasiku  500 Miles High, tiež melodicky prerobenú takmer na nepoznanie, s inštrumentálnou témou, pôvodnou harmóniou a charakteristickým riffom na konci každého chorusu a samozrejme opulentným inštrumentálnym záverom. Vynikajúce, vynikajúce, vynikajúce !