V pondelok 1. apríla si určite fanúšikovia big bandovej hudby nenechali ujsť koncert DETO - Don Ellis Tribute Orchestra. Don Ellis bol americký trubkár, pedagóg, skladateľ a aranžér, ale preslávil sa hlavne ako leader svojho big bandu. Jeho orchester charakterizoval experimentátorský prístup k hudbe, najmä používanie nepravidelného metra neeurópskej resp. neamerickej proveniencie. Tento koncept pramenil z jeho štúdia etnickej hudby (hrával s indickým hudobníkom Hariharom Rao) a jej spojenia s tradíciou „západných“ princípov. Jeho combo Hindustani Jazz sextet je považované za prvé svojho druhu. Neskôr čerpal napr. aj z balkánskej hudby, najmä gréckej a bulharskej a latinsko-amerických rytmov. Písal aj filmovú hudbu napr. pre známi film Francúzska spojka. Tieto všetky aspekty si treba uvedomiť, aby poslucháč mohol komplexne vnímať jeho hudbu.

V pondelok večer, keď orchester vyšiel na pódiu, divák musel mať určite pocit, že 1. apríl ešte neskončil. Zaujímavé ošatenie a účesy niektorých hudobníkov alebo detské kreslené postavy na kopáku a uvoľnený humorný prístup kapely to dokresloval. Uvoľnenosť však bola podporená jednotliatym „tučným“ kapelovým zvukom a perfektným naštudovaním nie práve najlahšieho programu. Dirigent Markus Geiselhart, ktorý obstaral pôvodné aranžmány a zaranžoval aj niekoľko nových skladieb, mal kapelu pevne pod svojou taktovkou. Viedol dobre zohratý ansambel, kde každý hráč, ako sa ukázalo v priebehu koncertu, bol aj dobrý sólista.

Trubková sekcia hrala výnimočne, treba však podotknúť, źe ani drevá a trombóny nezaostávali. Zaujímavý „line up“ obsahoval aj tubu, piestový trombón, elektrickú gitaru a dvoch bubeníkov. Bubeníci hrali miestami spolu vypísané tutti pasáže, alebo sa striedali v sólovaní. Hlavným sólistom orchestra bol výnimočný trubkár Thomas Gansch, známy z projektov Gansch & Roses alebo Mnozil Brass. Podporený tučným kapelovým zvukom s  nadhľadom „vsúval“ bepopové linky do Ellisových kompozícií. Skladby s prvkami muzikálových alebo šlágrových melódií hrané s nespútanou energiou v rôznych nepravidelných metrách, podporené dobrámi sólistami a „nekončiacimi“ koncami skladieb, ktoré sa často končili iba kvintakordom, určite zaujali poslucháča.

Trochu mi miestami však prekážal donekonečna sa opakujúci groove, ktorý sa mohol trocha aranžérsky upraviť, napr. modulovať. Avšak zaujímavé, expresívne a experimentálne aranžmány (napr. v 7/4 na bluesovej forme postavenej skladbe Turkish Bath, kde tému hrajú 4 soprán saxofóny a barytón saxofón v sekundových intervaloch!) udržiavali poslucháčov v napätí. Kapela sa zhostila Ellisovho citátu „We take pride in being able to play the shit out“ v plnej miere.