Inntöne festival na pomedzí Rakúska a Nemecka patrí určite medzi najzaujímavejšie podujatie svojho druhu v našom stredoeurópskom regióne. Usporiadať festival na farme, kde sa chovajú domáce zvieratá a pestujú rôzne plodiny, je odvážna a možno trochu „streštená“ myšlienka. Javí sa to tak iba na prvý pohľad, pretože počúvať kvalitnú hudbu a konzumovať dobrú domácu stravu v lone prírody je niečo, čo fanúšik jazzu a gastronómie určite ocení. Paul Zauner, majiteľ farmy a riaditeľ festivalu, uviedol tento projekt do života a darí sa mu prezentovať zvučné a kvalitné mená.
Medzi ne môžeme určite zaradiť aj Carmen Bradford. Patrí medzi naozajstné dámy jazzovej speváckej školy. Suverénne, ale pritom milé a jemné vystupovanie, ako na pódiu tak i v zákulisí, v kombinácii s hlasovou kultúrou a pravým swingovým feelingom, ju radia medzi popredné interpretky vokálnej jazzovej hudby. Svoju profesionálnu dráhu odštartovala v Big Bande Counta Basieho a účinkovala s takými menami ako napr. Wynton Marsalis, Tony Bennet alebo Frank Sinatra. Spolupracuje aj s rôznymi klasickými orchestrami a big bandmi. Narodila sa v muzikantskej rodine, kde jej starý otec, otec aj mama sú renomovanými jazzovými interpretmi. Jej mama Melba Joyce vystupovala na minulom ročníku Inntöne a poslucháči boli istotne radi, keď  mali možnosť počuť aj dcéru. Vystupovala spolu s klaviristom Garym Motleym a domácou rakúskou rytmikou: Dušan Novakov - bicie nástroje a Wolfram Derschmidt - kontrabas.

*Čo Vám povedala Vaša mama o tomto festivale?

CARMEN BRADFORD: "Nuž, čo mi povedala?  Povedala mi, že to je farma a sú tu aj prasatá. Tak som si povedala O.K., prasatá mám rada. Vravela,  že Paul (Paul Zauner, riaditeľ festivalu, pozn.redakcie) je  veľmi milý človek a bola tu dobrá  atmosféra. Publikum bolo tiež veľmi dobre naladené. Vravela že jej to tu pripomína domov, tie kone a lúky. Podobne ako u nás v Kalifornii. A je to tak, je to veľmi pekné miesto."

* Robíte s ňou aj spoločné projekty?

CB: "Áno, máme vianočné predstavenie. Účinkovali sme tieto Vianoce, spoločné  “mama-dcéra” show.  Bolo to veľmi príjemné, chcela by som aby sme to robili častejšie. Potrebujeme na to ale CD-čko. Myslím, že sa jej hlas vekom zlepšuje. A ja som pri nej rástla a môj hlas sa vyvíjal. Viete, keď vám mama takto spieva, tak človek rastie. Nie každá mama je takáto speváčka.  Stávalo sa mi, že som sa aj rozplakala, keď sme spoločne spievali duet ... (smiech)."

* Bola Vašim najväčším kritikom?

CB: "Určite. Mám pred ňou veľký rešpekt, nielen ako pred mamou, ale ako pred umelkyňou. Vždy mi poradila a usmerňovala ma. Vravela mi kedy je to dobre a kedy nie.  Človek potrebuje niekoho takého."

* Svoj vlastný prístup k interpretovaniu štandardov máte zaujímavo spravený cez “small band” aranžmány. Ako vznikajú tieto skladby?

CB: "Gary napísal pre mňa dva aranžmány.  Väčšina mojich malokapelových aranžmánov je však  z pera Shellyho Berga, s ktorým dlhodobo spolupracujem. Niektoré štandardy, ktoré mám rada upravím aj ja."

* Nebolo pre Vás stresujúce hrať s neznámou rytmikou, s Wolframom a Dušanom?

CB: "Doobeda sme mali skúšku a po prvej skladbe som si, úprimne povedané, vydýchla. Nič viac k tomu nemôžem povedať. Chlapci boli vynikajúci. Akonáhle som ich počula hrať prvú skladbu, pozreli sme sa na seba s Garym a pomyslela som si, že toto bude pekný koncert. Dúfam, že budem s nimi ešte hrať. Swingovali a mali dobrý feeling."

* Okrem svojich malých kapiel máte koncerty aj s big bandom alebo so symfonickým orchestrom. Konkrétne spolupracujete s Detroitským symfonickým orchestrom. Akú hudbu spolu hráte?

CB: "Keď prídem späť do štátov, budem niekoľko  dní doma a potom  budem hrať štyri alebo päť koncertov s detroitským orchestrom. Toto predstavenie je Cotton Club review. Byron Stripling, jazzový trubkár, je hviezdou v tomto programe. Diriguje  Jeff Tyzik, ktorý je podľa mňa nový John Williams (americký dirigent a skladateľ – pozn.redakcie) medzi dirigentmi.  Účinkuje tam aj broodwayský stepujúci tanečník Ted Levy. Byron tam robí show na spôsob Louis Armstronga a ja som tam akoby Ellou. Mám tam aj niekoľko sólových skladieb. Je tam veľa komediálnych  prvkov a užívam si toto predstavenie."

* Účinkovala ste aj s WDR Big Bandom (West Deutscher Rundfung- Západonemecký rozhlasový Big Band, pozn. redakcie).  

CB: "Áno,  išlo to cez Johna Claytona. Bolo tam Super bass trio – Christian McBride, Ray Brown - vtedy ešte žil a samozrejme John. Bol to neuveriteľný zážitok. Veľmi dobrý big band."

* Asi najväčšou výzvou pre Vás bolo hrať s big bandom Counta Basieho. Určite Vám to dodalo silu, ale bola to i výzva a „škola prežitia“.

CB: "Máte absolútnu pravdu.  Myslím, že len málokto si uvedomuje aká je to výzva stáť pred šestnásť-sedemnásť člennou kapelou. Tam musíš spievať zlatko, niet inej cesty. S kapelou akou je Basieho band musí byť speváčka „tvrdá“ a swingovať.  Pracovala som u Basieho deväť rokov. Po tomto angažmán som mala veľa koncertov v triovom obsadení. Bol to pre mňa ťažké, dokonca ešte aj dnes večer. U Basieho som mala tri skladby, večer čo večer, stále to to isté.  To je jediná príležitosť ukázať čo vieš a čo je v tebe. V týchto troch skladbách to musíš dať naplno. Zaujať publikum v tak krátkom úseku."

* Je to určite najväčší sen spievať v takejto kapele, získať toľko skúseností, ale po deviatich rokoch ste si určite povedala Oh!. A poriadne ste sa nadýchla a hlavne vydýchla.

CB: "Presne tak. Bolo to často frustrujúce. Máte iba tri príležitosti a iba niekedy nejaký prídavok. A potom sa odráta a kapela hrá ďalej. Je to taký „deal“ v big bande a špeciálne u Basieho. Máte svoje určené miesto. Miestami som si pripadala ako ďalší nástroj s pekným oblečením. Niektorí speváci sa snažili presadiť  viac skladieb, ale o tom tá kapela nie je."

* Ako Vás objavil Count?

CB: "Mr. Basie ma videl v Austine, v Texase.  Big Band  hral v miestnej univerzite a predskokana mu robila kapela Passenger. Chodila som vtedy s jedným chalanom odtiaľ. Spýtali sa ma, či si nechcem s nimi zahrať niekoľko skladieb. V tom čase som vedela len dva štandardy. V zakulisí som stretla Basieho. Išla som za ním a povedala mu: „Pán Basie, myslím že zarobíte milión dolárov, ak ma angažujete. Mať dievča speváčku vo vašej show by bolo vynikajúce“.  Keď si ma potom vypočul na koncerte, povedal: „Určite zlatko, beriem ťa“.  Keď som sa ho spýtala kedy, povedal, že sa nemám báť, bude to čoskoro a usmieval sa. Dala som mu moju kazetu aby si na mňa spomenul. Asi po siedmich mesiacoch bol v New Yorku v nejakej hotelovej izbe s Normanom Granzom, manažerom Elly Fitzgeraldovej.

Sedeli pri stole, bol tam kazetový prehrávač a pri ňom moja kazeta. Norman sa spýtal čo to je a Count mu odpovedal, že malá speváčka z Austinu. Norman si to pustil a povedal, že ma Basie musí určite angažovať. Bol to špeciálny moment v mojom živote, keď kazeta ležala na stole a Norman si ju vypočul. Asi o dva mesiace som oslavovala narodeniny a keď som sfúkla sviečky na torte, priala som si aby ma Basie zamestnal. Úplne som na to vzápätí zabudla. Na druhý deň som hrala gig s kapelou a keď som nasadala do auta môj spolubývajúci ma zavolal k telefónu, že si ma pýta nejaký starší muž. Myslela som si, že je to môj starý otec. Keď som prišla k telefónu, Count mi povedal: „Je toto to malé dievča čo chce so mnou hrať? Tu je Count Basie“. Ja som odpovedala niečo ako: „Dedo, nerob si zo mňa srandu“, a zložila som telefón. Keď som sa vracala do auta, môj spolubývajúci na mňa kričal, že zase je na telefóne ten istý starý muź. Išla som teda späť a Count mi hovorí: „Tak je toto to malé dievča čo chce so mnou hrať alebo nie? Tu je naozaj Basie“. Bola som v šoku a začala sa mu ospravedlňovať. Keď som sa spýtala kedy, odpovedal: „Neboj sa, čoskoro“. Že mi niekto zavolá. Volal mi potom road manager trubkár Sonny Cohn. Povedal, že za dva dni budú v Bostone doprevádzať Tonyho Benneta a mám sa k nim pripojiť. Viete si to predstaviť? Toto bol môj prvý gig s kapelou.“

* Bola ste nervózna?

CB: "Áno, určite, ale bolo to skôr vzrušenie ako nervozita. Trvalo mi niekoľko rokov kým som pochopila ten dosah tohto celého. Mala som tento job a bola som iba 22-ročná. Keď som si predstavila, že tam bola predtým Billie Holiday, Sarah Voughan, Ella a iné veľké mená ..."

* Bolo to určite ťažké odísť z domu, zo školy a robiť také dlhé šnúry.

CB: "Ani veľmi nie. Bola som totiž pripravená na odchod. Túžila som po tom. Nemohla som sa  dočkať. Nechcem nikoho uraziť ani nahovárať na odchod zo školy. Škola a hudobné oddelenie na houstonskej univerzite  boli veľmi dobré, ale ťažisko bolo na klasike.  Nebol tam naozaj jazz, len ma nechali spievať čo som chcela, pokiaľ som robila aj klasiku. Ale nebála som sa. V kapele boli ľudia vo veku môjho starého otca a starší. Bolo to zábavné a dobrá skúsenosť."

* Teraz sa aj vy sama venujete učeniu.

CB: "Áno, učila som na univerzite v Kalifornii. Presťahovala som sa do Atlanty v Georgii a učím tam súkromne. Volá mi veľa mladých žiakov, ktorí sa sústredia na súťaž American Idol. Je to úplne iná energia ako učiť starších. Deti chcú spievať R&B, ale ja ich najprv učím jazz, aby sa mohli potom vrátiť k R&B. Najprv sa treba naučiť seriózny materiál. Blues,  trochu jazz - myslím, že to veľmi pomáha."

* Ako ste spomínali, robíte rôzne projekty. V akej kapele sa cítite najlepšie?  

CB: "To je dobrá otázka. Viete, keď som skončila u Basieho po tých deviatich rokoch, posledná vec čo som chcela robiť bol big band. Cítila som sa ako v „bigbandovom nevoľníctve“. Ale nikto ma nevolal na triové gigy. Keď prišiel telefonát, tak do bolo do big bandu. Vraveli mi, že chcú spraviť nejaké Basieho aranžmány. Keď som povedala, že to môžem robiť aj v triu, nastali rozpaky. Odpoveď bola, že v poriadku, môžu sa tam vsunúť nejaké skladby s triom do programu. Ó môj Bože! Musela som od tohto odísť, ale teraz to zas robím veľmi rada. John Clayton pre mňa dokonca napísal aj nejaké bigbandové aranžmány. Boli časy, keď som aj chcela prestať spievať, ale mama na mňa nakričala a pýtala sa, že čo budem robiť. Toto je predsa moje robota. Spravila som si pauzu, asi šesťmesačnú, ale potom som zas bola pripravená spievať. Snažím sa hrať  s muzikantmi, ktorí ma inšpirujú, ako napr. Gary. Nie je výborný? Hrá podobne ako Oscar Peterson, dokonca aj tak vyzerá (smiech).  Je to o zodpovednosti k jazzu. Dnes je veľa spevákov, rôzneho druhu a kvality. Viete čo tým myslím? Otec mi vždy hovoril: „Prosím ťa neuvaľ hanbu na rodinu“. Snažím sa to brať seriózne. Treba vždy na sebe pracovať."

* Čo by ste odkázali mladým ľuďom, napr. takým ako v American Idol?

CB: "Viete, to je ťažké povedať niečo tak mladým ľudom. Dnes sú zvyknutí mať všetko rýchlo a bez ťažkostí. Niekedy sú tak mladí a nechápu. Nepochopia veci, kým ich nepochopia. Snažím sa povedať, aby nešli tak rýchlo, aby sa sústredili na text. Je dôvod prečo sa niekde spraví pauza, prečo sa nota drží dlho a podobne. Želám im všetko najlepšie. Želám si, keby American Idol mal aj jazzovú show. To by bolo niečo!“