Legendu amerického fusion jazzu, vibrafonistu a skladateľa Mikea Mainieriho, sme stretli vo viedenskom klube Porgy and Bess, kde vystúpil so skupinou Northern Lights v rámci ich turné po Európe na jeseň 2012. Mainieri (*1938) je jednoducho nezmar. Niekdajší zakladateľ skupiny Steps Ahead spolupracuje už niekoľko rokov s nórskymi hudobníkmi. Generačný rozdiel mu pritom zjavne nerobí žiadne problémy. Napriek tomu, že Mainieri si počas svojho turné trochu pokazil žalúdok po koncerte v Kyjeve, ochotne sa s nami porozprával. Začali sme na aktuálnu tému a tou bola ničivá búrka nad New Yorkom, ktorej sa muzikanti zhodou okolností vyhli ...

 

* Máte šťastie, že ste teraz v Európe?

 

MIKE VMAINIERI: "Áno, ale v New Yorku mám celú rodinu, ženu a deti.  Jedna je na Manhattane, má jedenásť, tri dievčatá žijú iba desať míľ od New Yorku, na predmestí ... Ale to nie sú všetky. Dve žijú vo Woodstocku, kde som ich vychoval, jedno je v Denveri, a ďalšie mám v L.A. Dokopy osem detí."

 

* Zdá sa, že ste zodpovedný za polovicu Ameriky :-)

MM: "No, :-), možno, že moje pravnúčatá, ak budú mať deti."

 

* Vy ste mali vo Woodstocku šopu, kde ste svojho času nahrávali s vašimi priateľmi hudbu. To bolo v 70-tych rokoch, však?

 

MM: "Áno, presťahoval som sa tam koncom 60-tych rokov a potom som si tam kúpil dom so šopou, kde boli predtým konské stajne. A tú šopu som si prerobil na štúdio. Aj sme tam cvičili, predovšetkým so Steveom Gaddom, Tonym Levinom, Warrenom Bernhardtom a Davidom Spinozzom. A často sme vystupovali – vo Woodstocku, v Rochestri, a to pod menom L'image. Nazvali sme sa tak podľa jednej skladby od Debussyho. Ale napodiv sme spolu nikdy nenahrali album. Iba sme vystupovali. Kapela sa rozpadla, i keď neskôr sme spolu hrávali v rozličných skupinách, v Steps a podobne ... pred štyrmi rokmi som všetkým zavolal, či sú ešte nažive. To viete, mám 74 rokov. Aj Warren bude mať 74 …"

 

* Ešte máte tú šopu?

 

MM: "Bohužiaľ, ten dom som v 93-om predal. Nemal som to urobiť, ale stalo sa. A tak som zavolal Steva, Tonyho, Warrena a Davida a opäť sme sa stretli – a mimochodom – na december máme naplánované vystúpenie v New Yorku, v Irridium Jazz klube. Ako “Senior citizen band” :-))"

 

* V 80-tych rokoch sme boli mnohí zbláznení do vašej muziky – myslím tým kapelu Steps Ahead. Ale predovšetkým všetci bubeníci vtedy počúvali Steve Gadda. Bol už v tých časoch tak ďaleko, že používal všetky svoje legendárne paterny?

 

MM: "Kedy?"

 

* Keď ste začali spolu hrávať.

 

MM: "Ešte nie. Ale viete, on dlho hrával v armádnom orchestri. A zároveň hral jazz. Hral s trubkárom Chuckom Mangionem. A keď to dal všetko dokopy ..."

 

* ...aha, takže tie jeho paterny majú svoj pôvod vo vojenskej, pochodovej hudbe?

 

MM: "Áno. Koniec koncov to bol vojak, slúžil dva roky v Air force, ale už vtedy perfektne ovládal techniku hry s paličkami, mal fantastickú techniku. Ale študoval aj funk music, získal rýchlosť, keďže hrával často ako session bubeník v New Yorku, kde sa taký štýl vyžadoval. A tak začal počúvať ľudí, ktorí boli v tom žánri doma, napríklad Bernarda Purdieho (pozn. mimoriadne často obsadzovaný štúdiový bubeník) a podobne, veľa ich počúval a adaptoval svoju vojenskú techniku s tým, čo hrali tí najlepší bubeníci. Podarilo sa mu priniesť čosi úplne nové ..."

 

* Základom je samozrejme práca s malým bubnom.

 

MM: "Ale paterny, ktoré priniesol, boli naozaj unikátne. Bol technicky zručný a vypracoval si pritom rôzne techniky, ktoré práve tí špičkoví Motown-funkoví bubeníci z Philadelphie nemali, napriek tomu, že hrali skvele. Dokázal skombinovať túto techniku s jednoduchou funkovou hrou."

 

* Boli 60-te a 70-te roky kľúčové pre vašu ďalšiu fusion orientáciu?

 

MM: "Začalo sa to v 60-tych rokoch. S Jeremym Steigom."

 

* Skupina Satyrs.

 

MM: " Vtedy sme tomu nehovorili fusion, ale nazývali sme to jazz-rock."

 

* V tých časoch sme už počúvali Chicago a Blood Sweat and Tears, ale to bol tiež iba výsledok niečoho, čo tu už bolo ... ale vy ste ako mladý začali s niečim úplne iným, vy ste už ako veľmi mladý vystupovali s orchestrom Paula Whitemana.

 

MM: "1952!"

 

* Čiže ako 14-ročný?

 

MM: "Áno, mal som 14"

 

* A s takým veľkým nástrojom.

 

MM: "Ale zato je zodpovedná moja matka. Ona mi vybrala ten nástroj. Veľmi rada vtedy počúvala rádio. Nič iné sme doma nemali, boli sme chudobní, mali sme iba rádio. A moja mama počúvala rozhlasové programy, ktoré vysielala stanica v Chicagu. A často tam počula hrať na vibrafóne jednu ženu, Marjorie Hyams. Tá vtedy hrávala s Georgeom Shearingom, bola to jedna z prvých jazzových vibrafonistiek. Mojej mame sa strašne zapáčil zvuk toho nástroja. A tak poprosila otca, aby mi kúpil vibrafón. A on na to, že či sa zbláznila, veď je to veľmi drahé, jednoducho to považoval za vylúčené. Zarábal 18 dolárov týždenne, asi tak nejak. A tak šla moja mama pracovať do krajčírstva, kde dva roky iba šila a odkladala si peniaze, za ktoré mi napokon kúpila ten nástroj, a potom ma zobrala cez celý Manhattan, až do Bronxu – k učiteľovi hudby, aby som sa tam učil hrať na vibrafóne."

 

* Ale predtým ste už na niečo hrali?

 

MM: "Hral som trochu na klavíri. Chodil som na miestnu hudobnú školu, súkromnú školu, kde som hral na klavíri, bolo tam asi 60 detí a každému pridelili nejaký nástroj. Či sa nám to páčilo alebo nie. „Potrebujeme flautu, dobre, ty budeš hrať na flautu a basta.“ Ale keď som dostal vibrafón, tak som to začal brať vážne. Mal som totiž jednu výhodu, že som ako chlapec ochorel. A to dosť vážne. Ako 11-ročný, takže som musel zostať doma. Prasklo mi slepé črevo a dostal som vážnu otravu krvi ... celé mesiace som trčal doma a nemal som čo robiť. Mali sme tam zopár kníh – a tak som každé ráno o siedmej vstal a cvičil som. Až do večera - do deviatej. Neustále som iba hral."

 

* Typický príklad, keď je niečo zlé na niečo dobré.

 

MM: "Ale veľmi rýchlo som sa vystrábil – a keďže som stále cvičil, tak som bol aj stále lepší a lepší. 12 hodín denne a možno aj viac. Ako chlapec"

 

* A potom ste hrávali s Buddym Richom? A hrali ste spolu asi sedem rokov, pokiaľ sa nemýlim.

 

MM: "Áno, bolo to približne šesť rokov. Ale nehrali sme v bigbande, iba ako malá kapela. Asi tak 5 až 8 hráčov."

 

* O Buddym Richovi sa všeličo rozpráva, samozrejme, že to bol špičkový bubeník, ale ako kapelník bol údajne veľmi prísny, čo má dokumentovať nahrávka, na ktorej nadával svojim muzikantom ... bol naozaj taký nebezpečný?

 

MM: "No, bol to námorník, takže bol celkom tvrdý chlapík, ale nie až tak veľmi. Tá nahrávka vznikla oveľa neskôr. Keď s ním hrali samí mladí chlapci, niežeby nehrali dobre, ale boli trochu leniví, mali dlhé vlasy a on hrával iba so staršími muzikantmi. Keď som prišiel do jeho kapely, tak tam hrali hudobníci ako Seldon Powell, Marky Markowitz, Phil Woods, Dave McKenna, John Bunch, Richard Davis - samí starí profíci. Na to bol zvyknutý, na ľudí, čo mali disciplínu, chodili v obleku, kravate."

 

* Kde všade ste hrali s Richom?

 

MM: "Po celom svete. V 1961 sme boli na kultúrnej misii v mene vlády J.F.Kennedyho. Prvé tri týždne sme hrali v Kábule, potom v Pakistane, a potom v Indii - tam sme vystúpili v Dillí, Madrase, Bangalore, Bombaji. Napokon sme hrali v Laose, Kambodži, Thajsku, Vietname, Singapúre, Hong Kongu, hrali sme dokonca aj pre iránskeho šacha."

 

* A počúvali ste aj miestnu hudbu v krajinách, v ktorých ste vystupovali?

 

MM: "Áno, to bol ohromný zážitok. Veľmi ma to inšpirovalo, nikdy predtým som takú hudbu nepočul. Dnes si to všetko nájdete na internete, ale vtedy ... hrali sme pre diplomatov, kráľa, kráľovnú a podobne. Ale potom sme šli aj do malých dedín, kde sme hrali pre miestnych ľudí a tí nám potom takisto zahrali. A to bolo čosi úžasné, počuť indickú hudbu."

 

* Aj improvizovali?

 

MM: "Áno, v Indii áno. Aj v Thajsku. Mimochodom v tom čase bola už v Bangkoku veľmi silná jazzová scéna. Pretože thajský princ hrával na klarinete jazz. Mali sme s ním aj jam session, mal dokonca svoj vlastný rozhlasový program. Thajský princ a jeho Royal Dixieland Band. Hralo tam aj veľa jazzových hudobníkov z Filipín. Žili v Bangkoku. Viete, po vojne bolo na Filipínach veľa amerických vojakov a samozrejme, že tí mali radi jazz, a tak Filipínci začali počúvať Tommyho Dorseyho, Glena Millera, Dukea Ellingtona, Counta Basieho a naučili sa hrať jazz. Ale potom, keď Američania odišli, začali hľadať vhodné príležitosti, kde sa uplatniť. A Thajsko bolo vtedy dosť bezpečné. Vietnam, Laos a Vietnam v tom čase neboli ideálne krajiny pre jazz."

 

* Ale Ázia zohrala dôležitú úlohu aj neskôr, keď ste založili kapelu Steps.

 

MM: "Áno, prvé turné sme mali v Japonsku. To sme sa volali iba Steps a hrali sme iba v Japonsku. Nahrali sme tam tri albumy. Ten tretí sa volal Paradox, to k nám už prišiel Peter Erskine. Všetko pre japonský trh. Potom sme si povedali, že nahráme aj pre nejaké americké vydavateľstvo. A zistili sme, že existuje ešte jedna kapela v Severnej Karolíne, ktorá mala už oficiálne zaregistrovaný názov Steps. A tak sme sa s nimi snažili dohodnúť, že si ten názov kúpime, rokovali sme o cene, ale oni ju stále zvyšovali. Napokon sme si povedal: dobre, pridáme tam ešte jedno slovo. A tak vznikol názov Steps Ahead, to už sa k nám pridala aj Eliane Elias."

 

* Mimochodom – prvú platňu Steps Ahead mám z nórskeho mestečka Molde.

 

MM: "Práve sme tam vystupovali!

 

* Váš basista je na jazzovom festivale v Molde dôležitý človek – vystupoval tam už aj ako Artist in residence.

 

MM: "Arild Andersen s nami hrá po prvý raz. Inak hrávame s Larsom Danielssonom, ale ten je teraz na turné. A som rád, že s nami môže hrať Arild. Je to skvelý hudobník"

 

* Váš projekt Northern Lights nie je síce nový projekt, ale predsa je len čímsi odlišný – hráte tu iba s európskymi hudobníkmi. Z Nórska. Jazzová scéna v severských krajinách je veľmi zaujímavá.

 

MM: "S tými hudobníkmi hrám už niekoľko rokov. Predstavil mi ich Bendik Hofseth – saxofonista, ktorý bol členom Steps Ahead od roku 1987, 88, kde nahradil Michaela Breckera. Michael vtedy odišiel z kapely, pretože naštartoval svoju sólo kariéru. Potom som produkoval Bendikov prvý sólo album. Nahrávali sme ho v New Yorku, ale aj v Dánsku. S jeho kapelou. A vtedy som sa stretol s jeho nórskymi hudobníkmi. Mal som už tušenie o tom, že je tam zopár dobrých hudobníkov, vďaka nahrávkam ECM, aj nahrávkam Keitha Jarretta, ale nemal som predstavu, aká rozsiahla je tamojšia jazzová scéna. Myslím, že Nóri hrajú celkom inak, ako väčšina európskych muzikantov. Používajú aj veľa folklórnych vplyvov, elektroniku ..."

 

* Aké nové projekty máte v pláne?

 

MM: "Po tomto turné chcem nahrať sólový album s vibrafónom. Štandardy. A potom budeme vystupovať, ako som spomenul, s L'image. Na jar nás čaká turné so Steps Ahead po USA, mala by tam hrať aj Eliane. Keďže mala naplánovaných niekoľko koncertov v Európe, odložili sme to turné až na jar. Mal by tam hrať Geoffrey Keezer - klavír, Dony McCaslin - saxofón, Steve Smith - bicie a Etienne M´Bappe na basgitare. Budeme hrať v USA a v júli prídeme do Európy"

 

* Venujete sa aj výučbe? Na Berklee College of Music?

 

MM: "Nie, ale na Berklee som strávil tri mesiace ako artist in residence, chodil som tam dvakrát do týždňa. Viedol som jednu majstrovskú triedu"

 

* Tohto roku tam absolvovala aj mladá slovenská vibrafonistka Ludmila Štefániková.

 

MM: "Na Berklee pôsobia dobrí učitelia, môj priateľ Dave Samuels a aj Ed Saindon. Niektorí z tých študentov po absolvovaní školy prídu do New Yorku a požiadajú ma, aby som ich učil, ale ja si za to veľa účtujem. Takže im dám iba tri lekcie. Viac nie. Prvý deň s nimi strávim 4 až 5 hodín, pozerám sa, ako sa hýbu a tak. Snažím sa im pomôcť, ako len viem. A potom máme ešte dve lekcie, ale nedokážem to robiť každý deň, inak by som sa zbláznil (úsmev)."

 

* Prajem vám veľa šťastia a ďakujem za rozhovor.