Keď 8.1.2016 vydal britský spevák a hudobný legenda David Bowie svoj 25. album Blackstar, len málokto tušil, že o dva dni zomrie. To čo však v poslednej „labutej piesni“ odkazuje miliónom fanúšikov jeho skvelej a dlhodobo nadčasovej hudby je však dôstojným epitafom jeho pol storočnej existencie v hudbe, móde, svete filmu, či reklamy, kde všade zanechal tento mimoriadny muž svoju nezmazateľnú, dôležitú stopu.
Skrytou kvalitou Bowieho muziky, ktorú potvrdzuje aj na poslednej platni je to, že jeho albumy majú v sebe vždy niekoľko významových rovín, či už po hudobnej, alebo textovej stránke. A tak nie je vôbec jednoduché, ich nejako zmysluplne dešifrovať, keďže hudobník sa celý život úspešne snažil byť aspoň o krok vpred, pred ostatnými a tak do svojich projektov vrstvil významové roviny, celkom logicky a vedome.
Album Blackstar je nostalgický zadumaný, ťaživý, znepokojivý, plný sebaspytovania, ale aj éterický, chvíľami popový a potom hneď celkom experimentálny, ponorený do hĺbok duše, keď miesi v sebe jazz, elektronickú hudbu, art- rock a ambient. Táto hudba sa vracia v slučkách a ozvenách, mení sa, prelína a odznieva, je zacyklená niektorými nástrojmi, ale zasa príde späť, v inej naliehavosti a presvedčivosti, ktorá je umocňovaná Bowieho vokálom. Ten nikdy neznel tak nástojčivo, presvedčivo, rebelsky a pokojne môžeme povedať že aj tragicky, keďže spevák a aj všetci v štúdiu, veľmi dobre pri nahrávaní vedeli, že zomiera a vlastne sa lúči.
Už úvodná skoro desaťminútová skladba Blackstar je hudobným aj textovým “ šokom „ bohatým na obrazy, ale aj tóny a melódie, ktoré miznú, aby sa zasa našli, znovuzrodené inak. Bowie spieva o vraždách, stúpaní na nebesia a rozpráva o pokleskoch a hriechoch umelým nárečím nazvaným jazyk Týnov, ktoré pre mladistvých delikventoch z románu Mechanický pomaranč, kedysi dávno, vymyslel spisovateľ Anthony Burgess. David Bowie zasa zariskoval, keď sa rozlúčil so skupinou, s ktorou natočil tak úspešnú comebackovú rockovú nahrávku The Next Day a najal jazzové kvarteto saxofonistu Donnyho McCaslina, čo prekvapí len toho, kto Bowieho tvorbu nepozná (Bowie sám už na viacerých svojich albumoch dokázal, akým je skvelým saxofonistom) a nevie, že už na platni Aladdin Sane zo 70. rokov mal jazzového klaviristu a na
platni z 90. rokov zasa jazzového trúbkara a svojho menovca Lestera Bowieho, šéfa divokých avantgardistov Art Ensemble of Chicago, ktorých koncerty plné extravagantných kostýmov, boli tak ako ich extravagantná hudba určite pre Bowieho veľkou inšpiráciou a motiváciou. Aj na Blackstar postavil Bowie jazzmanov pred úlohu hrať čosi iné, než na čo sú zvyknutí a tak bubeník Mark Guiliana skúša temer hip hopové slučky, či akési nežné techno, klavirista Jason Lindner púšta samply slákov cez computer, aby zazneli celkom inak a hrá na klavíri, ktoré ma na kladivkách pripínačky, aby tak nadviazal na gitaru, čo odniekiaľ priletí a zasa odletí, tak ako Bowieho hlas, ktorý je svojou naliehavosťou asi jediným rockovým momentom platne. Bowie ako večný experimentátor všetky nástroje moduluje syntezátorom a zdvojuje a spracováva dokonca aj svoj vokál, aby vo výsledku namiešal hutnú masu zvukov rôznych intenzít, chutí a vôni, ktoré sú opäť len ťažko niekam zaraditeľné, ale neobyčajne magické a príťažlivé.
David Bowie albumom Blackstar definitívne uzavrel pomyslený kruh a zo Zigyho Stardusta, ktorý kedysi priletel na našu planétu z hviezd, aby nám dal dar veľkej a nadčasovej hudby, ktorú charakterizuje nádherné, inteligentné, hudobné hľadanie sa stáva Black Star - temná hviezda, čo dnes žiari na oblohe a nenahrá nič nové, no my vieme, že to čo nám zostalo, je hudba s veľkým H, ktorú môžeme nanovo objavovať ešte dlhé roky.
