Coleman Randolph Hawkins (*21.novembra 1904 - †19.mája 1969), bol jedným z prvých veľmi významných amerických jazzových tenor saxofonistov, ktorý sa navyše zaslúžil aj o uznanie tenor saxofónu ako významného jazzového nástroja. Predstavuje legendu v oblasti swingu, bigbandového jazzu a mal vplyv aj na zrod bebopu.

Narodil sa v meste Saint Joseph v štáte Missouri v USA. Ešte počas štúdia na strednej školy v Topeku (Kansas) zároveň študoval aj harmóniu a kompozíciu. Začal s výučbou na klavíri a violončele a keď mal deväť rokov, začal hrať na saxofóne. Od štrnástich rokov už hral s rôznymi kapelami v Kansase a od roku 1921 dostal prvé trvalé angažmán v bigbande speváčky Mamie Smith. Presťahoval sa do New Yorku a tu sa odštartovala jeho spolupráca a členstvo vo viacerých big bandoch (Herb Flemming, Fletcher Henderson a i.). Najmä v orchestri Fletchera Hendersona sa prejavil ako výrazný sólista (okrem tenor saxofónu aj na klarinete a basovom saxofóne) a stal sa vyhľadávaným spoluhráčom aj v ďalších jazzových formáciách a aj v nahrávacích štúdiách. Spôsob a jazzový prejav jeho hry ovplyvnil aj Louis Armstronga. Po odchode z big bandu Fletchera Hendersona (1934) hral a nahrával s orchestrom Bennyho Goodmana. V tom istom roku prijal pozvanie do orchestra Jacka Hyltona v Londýne a až do roku 1939 hral, cestoval a koncertoval aj ako sólista v Európe, najmä v Anglicku a vo Francúzsku (tu hral o.i. s Djangom Reinhardtom aj s Bennym Carterom). Po návrate do New Yorku (1939), hneď pokračuje v koncertoch a jazzových nahrávkach a „postaral“ sa o unikátne prevedenia skladieb Body and Soul, či dovtedy slávnej Armstrongovej verzie skladby West and Blues. Po neúspešnom pokuse o založenia vlastného bigbandu, hrá v malých formáciách s Theloniusom Monkom, Oscarom Pettifordom, Milesom Davisom a aj s Dizzym Gillespiem a Maxom Roachom, a stal sa spolutvorcom nového jazzového žánru bebop.

Hawkins priamo ovplyvnil mnohých neskôr slávnych tenor saxofonistov (Sonny Rollins, Ben Webster, John Coltrane). Žiaľ, medzitým začal aj nadmieru piť alkohol a tak koncertov a nahrávok postupne ubúdalo. V roku 1969, vo veku 64 rokov, zomrel na dôsledky zápalu pľúc. Podľa jazzového historika Johna Chiltona, bol Coleman Hawkins jedným z najvýznamnejších jazzových umelcov 20. storočia.

Výber skladieb z archívnych nahrávok Colemana Hawkinsa (1944-1957) pre toto profilové CD zostavil jeho kolega a priateľ Sonny Rollins. Skladby: „Picasso“ (C.Hawkins); „Bean at the Met“ (C.Hawkins); „Like Someone in Love“ (J.Burke); „I´m in the Mood for Love“ (J.McHugh); „Cattin´ at Keynote“ (C.Hawkins); „Under a Blanket of Blue“ (J.Livingston); „Just One of Those Things“ (C.Porter); „The Father Co-operates“ (T.Young); „La Rosita“ (P.Dupont); „Just One More Chance“ (A.Johnston); „Beyond the Blue Horizon“ (W.Harling); „Night and Day“ (C.Porter); „Don´t Blame Me“ (J.McHugh); „I Only Have Eyes for You“ (H.Warren); „Hallelujah“ (V.Youmans); „Thru´ for the Night“ (T.Young).

Pamätám sa, že typický, trochu „huhňavý“ a výsostne swingový tón Colemana Hawkinsa som si obľúbil intenzívnym počúvaním kvalitnej fonotéky Igora Čelku ešte koncom 60-tych rokov. Som obdivovateľom tohto legendárneho tenor saxofonistu a spomínaný album mi zahral na túto strunku. Hoci od nahrávok z rokov 1944-1957 uplynulo už takmer 70 rokov, swingový feeling, ale pritom vysoko technický, harmonicko-invenčný rukopis Colemana Hawkinsa je stále a trvalo aktuálny a je učebnicou a vzorom aj pre dnešných jazzmanov – a nielen tenor saxofonistov!

Vynikajúci profilový album Colemana Hawkinsa!