Tito Puente Sr., (20.4.1923 - 31.5.2000), bol americký hudobník, hráč hlavne na perkusie tzv. “timbales” (sú to dva malé kovové bubny, na ktoré sa s paličkami hrajú afro-latinské rytmy), ale aj na vibrafón. Narodil sa v New Yorku v španielskej štvrti Harlemu. Bol a je predstaviteľ fúzie - spojenia latinsko-amerických rytmov (mamba) s jazzom. Tito Puente je často nazývaný ako "El Rey of Timbales” a " Kráľ latinskej hudby". Je známy predovšetkým pre hudobnú orientáciu na afro-kubánske a latinsko-americké rytmy, rytmy mamba a ich prenesenie do jazzových skladieb. Tejto orientácii bol verný počas svojej viac ako 50-ročnej hudobnej kariéry. Počas 2.svetovej vojny slúžil tri roky v americkom námorníctve, po prepustení z armády ďalej študoval hudbu v New Yorku. Bol úžasne činný a hudobne aktívny a pre jeho dlhoročný významný prínos v oblasti latinsko-americkej hudby bol viackrát ocenený rôznymi vyznamenaniami. Po srdcovom infarkte v roku 2000 sa už nespamätal a v tom istom roku aj zomrel. V jeho hudbe a odkaze fúzie latinsko-americkej hudby s jazzom pokračuje jeho syn Tito Puente Jr. (Ernesto Antonio Puente, Jr.).

Na albume je záznam z vystúpenia Tita Puente s jeho veľkým orchestrom na Monterey Jazz Festivale v roku 1977. Hrali v obsadení: Tito Puente – timbales/vibrafón, Richard Pullin – trombón, Mauricio Smith – barytónsaxofón/ flauta, Martin Oberlander, Albert Shikaly – saxofóny, Julio Rodriguez, Manuel Santos, Paulo de Paula – trúbky, Jimmy Frisura – trúbka / piestový trombón, Paquito Pastor – klavír, Nilo Sierra – kontrabas, Mike Collazo – perkusie, Jose Madera – kongá, Louis Bauzo – bongá, Frank Figuerda – spev, zvláštny hosť: Cal Tjader – vibrafón. Skladby : Para los Rumberos (T. Puente), Oye Como Va (T.Puente), Babarabatiri (A.Doly), Delirio (C.P. de la Luz), Tito´s Odyssey (T.Puente), Don´t You Worry ´Bout A Thing (S.Wonder), Pare Cochero (m.Guerra), El Rey Del Timbal (t.Puente), Picadillo (T.Puente).
Musím sa bez mučenia priznať, že mňa jazzové srdce ťahá k iným “jazzovejším” žánrom a prejavom, ale rád s úctou priznávam, že niektoré skladby predsa odkryli krásnu jazzovú muzikalitu niektorých sólistov – a niektorých aj nie… Ale čo je nesporné a s čím bez výhrad súhlasím, to sú strhujúce rytmické tornáda “latino” rytmov a hudobné cítenie tohto žánru všetkých členov orchestra – na čele, samozrejme, s “Kráľom” Titom Puente.