John Leslie „Wes“ Montgomery (6.3.1923 v Indianapolis,USA – 15.6.1968), bol významný americký jazzový gitarista. Je považovaný za jedného z najpoprednejších predstaviteľov jazzovej sólovej gitary po období slávneho Djanga Reinhardta a Charlieho Christiana. Pochádza z hudobníckej rodiny, obidvaja jeho bratia boli jazzoví hudobníci, s ktorými Wes aj intenzívne spolupracoval („Montgomery Brothers“). Na gitare sa začal učiť pomerne neskoro, dlho nepoznal noty, no zaujal svojou sluchovou schopnosťou pamätať si nielen jednotlivé tóny, ale celé melódie a jazzové rify. Wes Montgomery je predstaviteľom povestného mäkkého prednesového gitarového tónu, fascinujúcou stavbou sóla, gitarovej techniky a tiež povestného hrania v oktávach. Dlhý čas hral v orchestri Lionela Hamptona, ale hral a intenzívne nahrával zároveň aj s mnohými najvýznamnejšími americkými jazzmanmi. Bol a je vzorom nasledujúcich jazzových gitaristov. Aj počas svojej hudobnej kariéry neprestával pracovať ako robotník v továrni a hudbe sa venoval až po práci. Zomrel na infarkt pomerne mladý, ako 45-ročný. Bol veľakrát ocenený ako najlepší svetový jazzový gitarista (roky 1960 - 1968) a tiež cenami Grammy.

Na albume „Goin´ Out Of My Head“ nahral Wes Montgomery v roku 1965, pre neho typické sólové jazzové skladby: Goin´ Out Of My Head (Randazzo), Morro (Jobim), Boss City (Montgomery), Chim Chim Cheree (Sherman), Naptown Blues (Montgomery), Twisted Blues (Montgomery), End Of A Love Affair (Readding), It Was A Very Good Year (Drake) a Golden Earrings (Young), spolu s vynikajúcim bigbandom Olivera Nelsona, ktorý sám skladby pre CD zoradil aj zaranžoval.

Oveľa neskôr som sa dočítal, že krásny mäkký a jemný gitarový tón, ktorý som v hre Wes Montgomeryho už veľmi dávno obdivoval, dosiahol a získal vraj tým, že každý večer doma hodiny cvičil bez trsátka, len bruškami palca a prstov preto, aby nezobudil manželku. My sme ako mladí muzikanti dychtivo zháňali gramofónové LP platne a rozhlasové jazzové nahrávky slávnych jazzmanov. Mať nahrávky a poznať hru Wes Montgomeryho – to patrilo v tých časoch k „povinnej četbe“. Som rád, že pocity obdivu ku „kráľovi jazzových gitarových oktáv“ môžem pri stále rovnakom nadšení tlmočiť aj pri tejto nahrávke.