Oliver Edward Nelson (4.6.1932, St. Louis – 28.10.1975), bol významný americký jazzový saxofónista, skladateľ, aranžér a kapelník. Pochádza z hudobníckej rodiny. Začal sa učiť na klavíri a neskôr, ako 11-ročný, prešiel na hru na saxofóne. Začal hrať v malých kapelách v okolí Saint Louis - jeho rodiska, neskôr prešiel do big bandu Louisa Jordana. Po vojenskej službe sa vrátil k štúdiu kompozície a aranžovania na hudobných univerzitách vo Washingtone.
Hral ako sólový saxofónista s mnohými významnými jazzovými hudobníkmi po celých USA, zároveň sa však začal presadzovať a uplatňovať aj ako významný jazzový aranžér a skladateľ. Veľmi významné je jeho pôsobenie so svojim big bandom, s ktorým hral jednak samostatné koncerty, ale najmä bol hostiteľom a aranžérom mnohých jazzových sólistov (Cannoball Adderley, Jimmy Smith, Wes Montgomery, Sonny Rollins, Johny Hodges – a mnohých ďalších hviezd). Komponoval, aranžoval a nahrával hudbu aj pre divadelné hry a filmy. Intenzívne a vášnivo pôsobil aj ako pedagóg mladých hudobníkov na „svojich“ univerzitách vo Washingtone. Vo veku 43 rokov náhle zomrel na infarkt.
Na nahrávke albumu „Fantabulous“ z roku 1964, nahral Oliver Nelson so svojím big bandom (o.i. aj Phil Woods – altsaxofón, Roy Viegano – trombón, Tonny Studd – kontrabas, a iní), prevažne vlastné skladby: Hobo Flats, Post No Bills, Three Plus One, Take Me With You, Teenie´s Blues, Laz-ie Kate a skladby: A Bientot (B.Taylor) a Daylie´s Double (A.Nelson).
Pri minulom predstavovaní albumu Jimmyho Smitha s orchestrom Olivera Nelsona, som sa chybne zmienil o Oliverovi Nelsonovi ako o vynikajúcom trombonistovi. Ospravedlňujem sa, pomýlilo ma v tomto prípade zhodné meno ( ...Nelson je až mimoriadne frekventované meno v jazzovej encyklopédii a histórii... ).
Pri počúvaní nahrávok orchestra Olivera Nelsona ale trvám na názore, že máme do činenia s typickou vysokou školou moderných jazzových aranžmánov a kompozícií Olivera Nelsona – ale aj so strhujúcimi a brilantnými inštrumentálnymi sólami všetkých muzikantov orchestra. V kompozičnom základe skladieb, ale najmä v základe každého inštrumentálneho prejavu je tam zase ten nešťastný americký swing... Kde to len predávajú, túto celkom nevyhnutnú, nepostrádateľnú (a samozrejmú) súčasť jazzu ?!
