Tak toto je jazz, ktorý by som očakával, že nám večer pustí Peter Lipa na Devíne. Vyzretý, kvalitný, hodný rešpektu, stále pomerne vzrušujúci, ale už nič prekvapujúce prinášajúci. Jednoducho overená hodnota, kvalitné výkony a slušné nápady v medziach normy. Ak náhodou neviete, čo môžete očakávať od legendárneho kontrabasistu Dave Hollanda (1946), ktorý sa v mladosti podieľal na tvorivom boome prevratných nahrávok Miles Davisa z konca 60. rokov a pokračoval na vrchole vlny tej skvelej doby s Coreom, Hendersonom, Braxtonom a ďalšími legendami, a ktorý sa v zrelom veku stal nositeľom troch ocenení Grammy (roky 2005, 2002 za najlepší album pre Dave Holland Bigband a v roku 1999 za najlepší jazzový inštrumentálny výkon na albume Like Minds spoločne s Chick Coreom a spol.), veľa vám napovie jeho zjav na http://www.daveholland.com/.

Hollandovo kvinteto sa prakticky nemení. Na trombóne stále hrá Robin Eubanks a na marimbe, tamburíne a vibrafóne Steve Nelson. Saxofonista Chris Potter nastúpil po Steve Wilsonovi už po vydaní albumu Points of View v roku 1998, a teda jedinou zásadnejšou zmenou v poslednej dekáde bol príchod bubeníka Nate Smitha, ktorý pred dvoma rokmi nahradil Billy Kilsona. Kvintetu vyšlo CD naposledy pred piatimi rokmi (živé 2 CD Extended Play Live at Birdland). Dlhý medzičas Holland vyplnil koncertnými šnúrami a vydaním CD Overtime (2005) so svojím bigbandom oceneným cenou Grammy.

Aj najnovšia nahrávka Critical Mass spĺňa všetky parametre vrcholovej produkcie. Charakteristicky farebný zvuk Hollandovho kvinteta založený na kombinácii v prvej línii stojaceho saxofónu a trombónu s príjemným, decentným akordickým podkladom vibrafónu či marimby, ktoré sú zospodu poháňané nápaditou a kultivovanou rytmikou bicích a kapelníkovho kontrabasu, sa už roky nemení. To isté sa týka obsahu. Nahrávka nijako nevybočuje z jazzového mainstreamu. Napriek tomu, že zmena znamená život a stagnácia zvyčajne opak, je táto stagnácia stále zaujímavá a elegantná.

Ľudský súlad a zohratosť členov kapely sú jednoznačné. Aj keď neponúkajú žiadnu zásadnú výpoveď, či odkaz ľudstvu a zjavne nie sú hnaní objavným tvorivým pretlakom, poctivej energie na rozdávanie je tu stále dosť. A tiež spomínanej elegancie a muzikantského majstrovstva na najvyššej úrovni. Istú demokraciu vo vzťahoch potvrdzuje autorská účasť ostatných muzikantov - každý tu má po jednej skladbe. Príjemne ma prekvapil Chris Potter svojou dobre postavenou skladbou Vicissitudes. Všetci hráči sú mimoriadni inštrumentalisti, poslucháč si to môže vychutnávať naozaj v každom takte. Skladby sú kompozične výborne premyslené, nič nie je navyše a nič nechýba. Táto kapela zrejme zlú nahrávku vypustiť ani nedokáže. V každom prípade, písanie tejto recenzie a s tým spojené pozorné počúvanie nahrávky mi prinieslo dosť potešenia.