Album rakúskeho jazzového skladateľa Franza Koglmanna Lo-lee-ta sa hlási k Nabokovovmu literárnemu odkazu v duchu závanu minulých čias. Hudobne ide o dielko úsporne minimalistické, subtílne vo výrazových prostriedkoch, balansujúce na pomedzí jazzu a tzv. vážnej hudby. Z toho jazzu je tam najviac free s priestorom pre voľnú improvizáciu a vzájomnú spontánnu interakciu. Štrnásť trekov venovaných prevažne postavám a scénam hanbatého románu poetizujúceho pedofilný vzťah starnúceho prasáka a oprsklej Lolitky nahral Koglmann v duu s Wolfgangom Mittererom a Monoblue Quartetom. Estetický impakt Koglmannovej hudby je meditatívno – kontemplatívny, ak po druhej skladbe nazaspíte, odmení sa vám obskúrnym dobrodružným výletom do duše krajana velikánov formátu Freuda, Schönberga, Guldu či Zawinula. Akustické plátno má riedku gázovitú textúru s dostatkom priestoru pre ticho, prekvapivé dialógy klarinetu, trúbky, gitary a kontrabasu a občasného klavíra (miestami cageovsky preparovaného) a elektronických škatuliek (tie sú použité naozaj diétne). Bohatosťou hudobného jazyka šiel Koglmann isto za líniou absurdného ospravedlňovania sa Vladimíra Nabokova v doslove k jeho Lolite, kde si ťažká na angličtinu, v ktorej román napísal a vyslovuje presvedčenie, že v rodnej ruštine by bol jazyk knihy ešte bohatší. Jedným slovom – nie jednoduché a už vôbec nie každodenné počúvanie – komorné a náladové, skôr pre introvertov a hľadačov, než pre tých, ktorí očakávajú hotové a jasné odpovede.