Druhú polovicu záverečného koncertu festivalu Jazz Goes To Town začalo švajčiarsko – americké, alebo v súčasnosti švajčiarsko – francúzske kvarteto, vlastne švajčiarske trio Vein plus americký saxofonista, od roku 2003 žijúci vo Francúzsku, Rick Margitza. Trio Vein tvoria dvaja bratia: Florian Arbenz - vynikajúci jazzový bubeník a skladateľ, so silným backgroundom vo vážnej hudbe a Michael Arbenz - veľmi talentovaný klavírista, „ skrytý poklad jazzového klavíra“, ako ho nazvala jazzová kritika, kontrabasista Thomas Lähns - tiež špičkový hudobník, spájajuci vo svojej hre prvky jazzu a vážnej hudby a konečne významý hosť - tenorsaxofonista Rick Margitza.

Ten za svojich dva apäťdesiat rokov zažil v jazze Big Band Maynarda Fergussona, speváčku Floru Purim, legendárneho Milesa Davisa, s ktorým hral a nahrával koncom osemdesiatych rokov, vyše desiatky vlastných albumov, dlhoročnú spoluprácu so skladateľkou a aranžérkou, majiteľkou jedného z najlepších big bandov na svete, Mariou Schneider a popri tom ešte stihol napísať saxofónový koncert a dve symfónie pre orchester. Od svojho príchodu do Paríža intenzívne koncertuje s významnými európskymi jazzovými hudobníkmi ako sú napríklad Martial Solal, Francois Moutin či Manuel Rocheman. No a do tohto súdku zapadá aj spolupráca s triom Vein, ktoré nahralo sedem vlastných CD a často a rado sa rozširuje o saxofonistov zvučných mien, napr. Dave Liebmana alebo Grega Osbyho.

Trio predviedlo hodinový recitál vlastných aj štandardných kompozíci, oscilujúcich medzi anarchiou a precíznosťou, interpretovaných na veľmi vysokej úrovni, minunciózne dynamicky aj tektonicky vypracovaný do najmenších podrobností s prvotriednymi sólistickými výkonmi, kde Rick Margitza so svojím razantným ohýbaným tenorovým tónom výborným spôsobom organicky zapadol . No a po výdatnom potlesku na pódium prišla záverečná zostava, kvarteto Prism kontrabasovej legendy Dave Hollanda.

Šesťdesiatsedem ročný britský hudobník, ktorý štyridsať rokov žije v Spojených štátoch a určujúcim spôsobom sa podieľal na vývoji moderného jazzu snáď od spolupráce s Milesom Davisom na jeho pionierskych fusion albumoch In a Silent Way a Bitches Brew (spolu s ďaľším významným Európanom, gitaristom Johnom Mc Laughlinom), sa obklopil súčasnou hudobnou smotánkou. Gitarista Kevin Eubanks napriek svojim vyše dvadsiatim sólovým albumom sa na dnešnom jazzovom nebi objavil pomerne nedávno. Po úspešných osemdesiatych rokoch sa na pätnásť rokov upísal známemu zabávačovi Jay Lenovi ako šéf jeho Tonight Orchestra, (funkciu prevzal od svojho predchodcu trubkára Wyntona Marsalisa), aby ju v roku 2010 zavesil na klinec, (zlé jazyky tvrdia, že preto, lebo sa už nedokázal smiať na Lenových vtipoch) a opäť vstúpil do nepokojných jazzových vôd.

Vyzbrojený poloakustickou gitarou od Abeho Riveru nasadil rockový skreslený zvuk a svojím charakteristickým spôsobom (hrá ako Chet Atkins hlavne palcom a ukazovákom pravej ruky), doloval bublavé až pyrotechnické behy, bendoval o stošesť a ničím nepripomínal tradičného jazzového gitaristu. Podobne hráč na akustický klavír a elektrický Fender Rhodes, originálny Craig Taborn, veľmi zaujímavý skladateľ a klavírista, budujúci svoju až freejazzovú, energickú, ale aj výrazne zvukomalebnú výpoveď. Bubeník Eric Harland je so svojimi tridsiatimi piatimi rokmi Benjamínkom kapely, pochváliť sa však môže niekoľkonásobným víťazstvom v ankete kritikov mienkotvorného jazzového časopisu Down Beat a spoluprácou s takými menami ako je Kurt Rosenwinkel, Chris Potter, Mc Coy Tyner a množstvom ďaľších, súčasný hudobný vývoj určujúcich jazzových osobností.

Kvarteto predviedlo rozsiahle skladby členov kapely, nákazlivé rockujúce funky The Watcher Kevina Eubanksa, oduševnelé blues Empty Chair od Dave Hollanda, dramatickú kompozíciu plnú zmien Craiga Taborna s názvom Spirals a krásnu, náladovú skladbu Breathe bubeníka Erica Harlanda. Svetové výkony, prekrásna hudba, takto vyzerá aktuálny svetový jazz. Hrali poctivo dobre vyše hodiny a pol a človek poslucháč len mohol ľutovať, že to prešlo tak rýchlo. Skutočný vrchol večera aj festivalu!