Károly Bojtos, Aurél Holló, Zoltán Rácz a Zoltán Váczi – vibrafón a perkusie
Ťažko hovoriť, ktorý z tohtoročných troch Bratislavských jazzových dní bol najlepší, v každom prípade tretí, nedeľný, bol posledný. A keď sa vraví „najlepšie na koniec „ , bude v tom snáď kúsok pravdy. Prvým účinkujúcim nedeľného večera sa stala hrou osudu a tlakom nevyhnutnosti maďarská skupina štyroch famóznych perkusionistov a hráčov na rôzne bicie nástroje, Amadinda Percussion Group. Pomenovaná podľa xylofónu z južnej Ugandy, vznikla v roku 1984 z podnetu mladých absolventov Akadémie Ferenca Liszta v Budapešti. Cieľom Károly Bojtosa, Aurela Hollóa, Zoltána Rácza a Zoltána Vácziho bolo zoznámiť maďarské publikum
s majstrovskými diel ami svetovej perkusívnej hudby a zároveň šíriť vo svete diela maďarských skladateľov. Z odstupu takmer tridsiatich rokov možno povedať, že sa im to podarilo dokonale. To, čo predvádzali šiesti hudobníci (ako hostia boli ďalší dvaja perkusionisti), vážne bralo dych. Technická bravúra, úžasná muzikalita, s akou interpretovali perkusívne skladby z rôznych svetových končín (nezabudnuteľné stepujúce „ baseballové pálky“ z Katalánska), či vlastné skladby člena skupiny Aurela Hollóa presvedčili jazzuchtivé obecenstvo, že Amadinda Percussion Group bude určite
jedným z vrcholov večera. Výrazne náladotvorné zvukové plochy, zložité polyrytmické štruktúry, jemný vplyv world music a jazzu, to všetko vytvorilo skutočne mimoriadnu hudobnú atmosféru, do ktorej po krátkej prestávke vstúpili ďalší účinkujúci.
Štefan Pišta Bartuš – kontrabas, Andy Middleton – saxofóny, Michal Bugala – gitara, Antonio Farao – klavír a Vladimir Kostadinovic - bicie
Vynikajúci slovenský kontrabasista Štefan „Pišta „ Bartuš priviedol
na pódium svojich doslova svetových „Jazz Brothers“. Taliansky klavírista Antonio Farao je európska jazzová extratrieda, jeho dvanásť vlastných albumov a spolupráca s takými menami ako Lee Konitz, Miroslav Vitous, John Abercrombie, Toots Thielemans či Branford Marsalis hovorí za všetko. Podobne saxofonista Andy Middleton, Američan žijúci a vyučujúci v neďalekej Viedni, spolupracoval s Dave Hollandom, Ralphom Townerom, Michaelom Breckerom alebo Bobom Mintzerom. Posledným zo
zahraničných spoluúčinkujúcich bol energický muž za bicími nástrojmi , Vladimír Kostadinovič zo Srbska. Skupinu dotváral dobre známy gitarista Michal Bugala, bezpečne sa etablujúci na špici slovenskej jazzovej scény. Kapela sa predstavila kompozíciami leadera Štefana Bartuša z jeho posledného CD Collectivity. Našliapaná rytmika a invenčné sóla jednotlivých hudobníkov vo vydarených skladbách kapelníka zachovali výbornú atmosféru jazzového večera a vytvorili náročné predpolie pre Chrisa Pottera a jeho Underground. A to sú tie chvíle, keď po dobrom prichádza lepšie, po výbornom vynikajúce.

Chris Potter – tenor saxofón, Adam Rogers – gitara, Fima Ephon – basgitara a Nate Smith - bicie
Americký saxofonista a skladateľ Chris Potter, narodený 1. 1. 1971, začínajúci ako dieťa s klavírom podľa sluchu, očarený saxofónom Paula Desmonda, v dvadsiatke účinkujúci s bopovou legendou, trubkárom Redom Rodneym, je jedným z tých
zázračných hudobných talentov, ktoré formujú vývoj jazzovej hudby. V súčasnosti asi najvplyvnejší tenor saxofonista na svete, má na svojom konte pätnásť autorských albumov a asi 200 CD, na ktorých sa podieľal ako sideman. Gitarista Adam Rogers patrí k výrazným zjavom svetovej jazzovej gitary, s istotou sa pohybujúci medzi moderným jazzom a avantgardnou fusion music. Basovú gitaru obsluhujúci Fima Ephron, Londýnčan žijúci v Spojených štátoch, začínal so skupinou Lost Tribe, má za sebou spoluprácu s gitaristom Davom Fiuczinskym, klezmerovou avantgardou Hasidic New Wave a vlastný výrazný album Soul
Machine. Posledným členom kvarteta je bubeník Nate Smith, ktorý to začal myslieť s bicími vážne už v jedenástich a môže sa pochváliť účinkovaním so speváčkou Betty Carter či Dave Hollandom. Underground predviedol skladby z posledných albumov, ktoré len potvrdzovali, aký jedinečný je Chris Potter ako saxofonista a skladateľ. Kongeniálne dotvorené spoluhráčmi, poslucháč mohol len obdivovať precízne vystavané sóla a charakteristický tón Adama Rogersa, hrajúceho na svojom obľúbenom Gibsone ES 335, bezchybnú rytmiku Fimu Ephrona a Nate Smitha, pohybujúcu sa
v nepravidelných rytmoch ako ryba vo vode a samozrejme nebeských výšin sa dotýkajúcu hru samotného Chrisa Pottera, ktorý by sa nestratil ani ako klavírista. Aktuálny moderný jazz tej najvyššej úrovne, ideálna bodka za jazzovou časťou večera.
Dawn Joseph – spev, Jan Kincald – bicie, Matt Steele – klávesy, Simon Bartholomew – giatara, Andrew Levy – basgitara,l Simon Finch – trúbka a Richard Beesley - saxofóny

Bodku za Bratislavskými Jazzovými dňami dali však až poslední účinkujúci, acid jazzoví králi osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia, britskí The Brand New Heavies. Gitarista a jeden z troch zakladajúcich členov skupiny Simon Bartholomew (ináč používajúci originálny gitarový wah-wah pedál slovenského
výrobcu Andreja Andrašovana), priamo vyzval obecenstvo do tanca a očakávaná tanečná párty mohla začať. Charakteristický groove, kde sa mieša funk s jazzovými prvkami a tanečnou elektronikou má svoje čaro dodnes, spoľahlivá rytmika ďaľších zakladajúcich členov kapely Jana Kincaida za bicími nástrojmi a basistu Andrewa Levyho ťahala nekompromisne dopredu, telentovaná speváčka Dawn Joseph, vybavená hlasom a zjavom, aký presne do tejto hudby pristane a dychová sekcia s klávesami, dotvárali vydarený zvuk
kapely, ktorá nijako nezaostala za tanečnými legendami, ktoré sme mali možnosť vidieť a počuť v minulých rokoch. Tieto jazzové dni možno len pochváliť a dúfať, že nasadené latka zostane takto vysoko.