Zaujať vyhranený postoj k Patovi Methenymu, bezpochyby zaujímavému človeku, elitnému gitaristovi a skladateľovi, nositeľovi cien Grammy a iných cien, komerčne úspešnej jazzovej ikone objavujúcej sa pravidelne na posteroch gitarových časopisov, sa mi dodnes nepodarilo. Čo si myslieť o muzikantovi s veľkým umeleckým potenciálom, keď dlhé roky nahráva rovnaké mainstreamové, sladkastou lyrikou odľahčené, jazzové CD bez akéhokoľvek hudobného či osobnostného posunu? Stratil svoj tvorivý potenciál, alebo mám prehnané očakávania? Pre koho sú jeho nahrávky „na istotu“ určené? Pre skalných, ktorí si nový kus od svojho obľúbenca vždy zaručene kúpia? Zaslúži si môj obdiv za výdrž a schopnosť udržať sa na výslní už tretiu dekádu alebo naopak opovrhnutie za usadenie sa v kategórii skladateľov z hľadiska hudobného prínosu vyhorených a výhradne komerčne zmýšľajúcich? Rád by som vyslovil nekompromisné odpovede na tieto otázky, ale v prípade Methenyho som ich zatiaľ nenašiel. Hodí sa na neho zo všetkého trochu. Napadá mi, že Metheny má v jazze možno podobnú pozíciu ako povedzme vyhorený Sting v populárnej hudbe. Človek aj dnes nevdojak spozornie, keď s niečím novým prídu, podvedome čaká, či niečo prekvapujúceho nevybalia. A oni nevybalia. Vždy však dokážu dodať tú minimálne potrebnú dávku energie pre udržanie plamienka nádeje, hovoria – ešte vydrž chlapče, veď bude, nabudúce. A preto ma vždy premôže zvedavosť a po novom Methenym siahnem.
Podobne ako mnohí jeho jazzoví súpútnici, aj on používa osvedčené a pohodlné cesty, a tými sú rôzne fúzie a spolupráce s inými overenými muzikantmi. Komerčne to zaberá a bonusom pre všetkých je, ak zo spolupráce vznikne nová zlúčenina, ktorá zaujme. Viac by som ocenil umelecky náročnejšie formy hľadania múzy, ale čo už. Na tomto CD sa Pat spojil s Bradom Mehldauom, zaujímavým, mladým, avšak už zavedeným klaviristom. Hudobní kritici ho zvyknú prirovnávať k Billovi Evansovi a Keithovi Jarrettovi, niektorí ho nazývajú Jarrettom súčasnej generácie. Poďme sa teda pozrieť, čo nám vo svojej fúzii Pat Metheny a Brad Melhaud ponúkajú.
S prekvapením si uvedomujem, že emočne pôsobivý úvod CD ma baví počúvať znovu a znovu a tak plánované odstrelenie Pata do výslužby opäť odkladám. Skvelá a pritom kompozične jednoduchá prvá skladba Brada Mehldaua, s chytľavým melodickým ostinátom basy a klavíra ako podkladom pre hlavnú melodickú linku gitary, neskôr inteligentne rozvinutá do decentných výmen medzi klavírom a gitarou, ma jednoducho dostala. Aplauz, páni! Aj druhá skladba – dueto Pata s Bradom, kde Pat hrá na 42 strunnú akustickú gitaru s krásnym až harfovým zvukom – je dobrá. Ale potom to už ide z kopca, nudné, ťahavé a tisíckrát počuté monológy Patovej gitary a používanie osvedčených postupov „anjelského“ lyrizmu koreneného občasnými „free“ úletmi s roky sa nemeniacim frázovaním a farbou zvuku gitary, sú pomerne nudné. V dvoch skladbách tu opäť vytiahol svoj typický nepríjemne staromódny zvuk gitarového syntezátora (č.skladby 5 a 9). Mehldauove party sa mi z tohto hľadiska zdali omnoho čerstvejšie. Napriek kritickým slovám je však toto CD inteligentné a počúvateľné. Klavír sa zdá byť submisívnejší ako gitara, napriek tomu mi spolupráca pripadá vyvážená a slobodná. Oboch špičkových inštrumentalistov tu sprevádzajú členovia Mehldauovho tria – na kontrabase Larry Grenadier a na bicích Jeff Ballard. Najviac pôsobivosti je v pomalých lyrických skladbách a v štyroch duetách. Samotný Melhdau má na CD 4 skladby a radím ich k tomu lepšiemu z ponuky. Album poteší každého, kto má Methenyho rád. Ide o vyváženú a kvalitne vyprodukovanú nahrávku, ktorá sa hodí ako dekoračný tok zvuku príjemne nerušivo prúdiaci popod rozhovory s návštevou u vás doma či s priateľmi v bare.
