Debut vyhľadávaného sidemana mnohých príležitostných jazzových zoskupení obsahuje sedem trekov, ktorých jednotiacim faktorom je jeho autorský a hráčsky rukopis. Šiesty zmysel, ako znie jeho muzikantský nick, sa prezentuje ako moderne mysliaci autor s dobre identifikovateľnou porciou napočúvaných vzorov (Chick Corea Electric Band, Herbie Hancock, Robert Glasper a pod.) a solídne technicky vybavený hráč, ktorý nemá problém vyjadriť svoje improvizačné schopnosti. Z bookletu je zrejmé, že sa identifikuje s tým najlepším (Rolls Royce v pozadí, klavírne krídlo v popredí), z klubovej scény je však známejší ako hráč na syntezátor, z ktorého s obľubou ťahá nielen sample akustického klavíra a variácie na odvekú tému "rhodes piano", ale aj modelingové analógové lahôdky a všakovaké kozmické textúry.

Hneď prvá pecka s názvom zhodným s pomenovaním celého albumu nás v triu Vizváry - Vizvári - Hodek vtiahne do šťavnato groovujúceho sveta moderného jazzu s dobre artikulovanými témami, unisonami, frázovačkami a sólami. Renomovaný klasický kontrabasista s dôvernou prezývkou "Paradajka" Robo Vizvári, ktorý sa ako basgitarista nestratil ani v spoločnosti es ako Marcus Miller či Victor Wooten, sa v jedničke prezentuje zemitým groovom á la John Patitucci a nápaditám wah-wah sólom. Albumová dvojka s uisťujúcim názvom Of Course má identickú rytmiku, ozve sa však sopránka Rada Tarišku a free textúra sa postupne zhutňuje do zovretejšieho tvaru. Tariška sugestívne krotí hady a cituje aj dáku tú klasiku. V nasledujúcom duu V/V s názvom Kon-takt zaznie kryštálovo čistý tón Vizváriho basgitary v dialógu s klavírom a keby bola basa temnejším a sonornejším bezpražcom, napadla by ma inšpirácia v skladbe Palewell Park v podaním Jeffa Berlina. Meditatívna nálada s útržkami unison v pokojnom tempe... Krása.

Štyrku U+Me odpáli cobhamovský break Martina Valihoru a vzápätí sa ozve zamatový hlas Anity Soul, ktorý hlavne v koncovkách s vibrátom čoraz viac pripomína Randy Crawford. Harmonicky netuctová pesnička na pomedzí acid jazzu, RaB a soulu privítala za basou Juraja Grigláka a na vibrafóne Števa Bugalu. Rytmicky dekonštruovaná štruktúra v časti pred koncom (štyri na tri) dala vynikúť Valihorovej virtuozite a orientácii. Shine Bright! s hosťujúcim basákom Braylonom Lacym znie ešte viac ako "randycrawfordovka" z čias jej spolupráce s The Crusaders. V Eugenovom rhodes sóle potom pripomína Hancockove veci z Mr. Hands. Nasledujúca modlitba (Prayer) s Oskarom Rózsom na base a s delayovo glisandujúcou gitarou brata v triku Miša Bugalu (zatiaľčo Števo akváriovo farbí na vibrafóne) vyznieva sympaticky chilloutovo, keď sa v závere ozve pekne vystavané gitarové sólo. Záverečná Andromeda už neopúšťa meditatívne teritórium. Dlhé tóny na skreslenej gitare zo všetkého najviac evokujú U.K. s Allanom Holdsworthom. Tlmené vibrafónové sólo predstaví Števa Bugalu ako invenčného muzikanta, ktorého obzor sa zďaleka nekončí pri obživných buchotaniach v SuperStar či Legendách popu. Sound albumu, ktorý sa točil u Milana Tökölyho v Trnave a v bratislavskom štúdiu Kamoto a masterizácia prebehla pod taktovkou Oskara Rózsu v SunHouse Studiu, je aj v širšom svetovom kontexte akceptovateľný, moderný a dobre artikulovaný. Hodekove bicie znejú o čosi prieraznejšie než Valihorove, Vizváryho klávesy sú sýte a dobre modelované. Album, aký prezentuje Slovensko ako krajinu, kde v jazzovom kalendári beží 21. storočie a muzikanti sú tu šikovní... :-)