Keď som prvý raz založil do prehrávača CD Luz Negra Richarda Galliana, akoby som vypustil francúzskeho džina z fľaše. Bolo to ráno na ceste do školy. Auto nám tak príjemne prefúklo, že som sa nestačil čudovať. Ešte aj moja 12-ročná Klára zabudla na obvyklú skleslosť a po vystúpení z auta si po chodníku do školy s nefalšovanou radosťou poskakovala. A to mala pred písomkou z matiky!



Sladko-smutná nostalgia najlepších francúzskych šansónov a ich protagonistov, či histoires d'amour Francois Saganovej, šťavnatá radostnosť Grappeliho hry na husle, láskavá človečenskosť a zvláštna avantgardnosť komédií Jacquesa Tatiho o Monsieur Hulotovi, temperamentná vážnosť tanga, emotívnosť argentískeho Astora Piazzollu a živočíšnosť latino rytmov priam z Copacabany - to všetko je skromne zachytený zlomok emočného tryskania Gallianovho akordeónu. V ďalšej fáze počúvania si opäť, už neviem po koľkýkrát, prekvapene uvedomujem zvláštne prepojenie francúzskej kultúry so slovanským, najmä však jej ruským protipólom. Neviem, čím to je, možno ich spája majstrovstvo v dosahovaní absolútnej nostalgie, sladkosmutnenia, plačlivej sebaľútosti. Neviem. Nepochybne akordeón s husľami a mandolínou sú extrémne dobrou kombináciou na vyjadrenie práve tohto. Virtuózny Galliano majstrovsky strieda nostalgiu s radosťou doslova na ploche päťhaliernika. Emócie tu v podmanivom víchre vzlietajú a zvŕtajú sa zo všetkých strán. Aj keď je jeho nahrávka zaradená do kategórie džez, vo svojej podstate je to fúzia francúzskej a latino hudby. Navyše, Gallianova inteligentná hra akoby doznievala v zvláštnej vzdialene znejúcej ozvene akejsi Bachovskej organovej paralely (prvá skladba).



CD bolo nahrané v brazílskom Sao Paulo v septemberi 2006. Zostava bola nasledovná: Richard Galliano – akordeón, Alexis Cardenas – husle, Philippe Aerts – kontrabas, Hamilton De Holande – mandolína, Raphael Mejias a Amney Ribas – perkusie. Virtuozita hráčov je pozoruhodná. Hneď po kapelníkovom akordeóne tu výrazne dominuje hra Alexisa Cardenasa na husliach a v piatej skladbe (Fou Rio) sa vynikajúco zaskvie hosťujúci De Holande so svojou mandolínou. Navyše má nahrávka veľmi kvalitný zvuk a stojí za to si pri nej zvýšiť hlasitosť.



Verte, je to parádny kúsok aj pre tých, ktorí nie sú práve vyznávačmi dnes už dávno nedominujúcej a čoraz viac ignorovanej francúzskej kultúry. Tá akoby v Robertovi Gallianovi prichádzala s reminiscenciou svojich osvedčených hodnôt a naviazala tak na svoju príťažlivejšiu podobu z prvej šesťdesiatky rokov minulého storočia. No a francúzske víno svoju dominanciu predsa nestratilo nikdy.