Prieniky jazzu s klasickou či ľudovou hudbou nie sú v dnešnej dobe „jazzových crossoverov“ ničím nezvyčajným (veď aj samotný jazz je prienikom „ľudovej hudby“ a hudby „z papiera“), rozdiely môžeme hľadať jedine v spracovaní myšlienky. Niekedy sú tieto šaty tesnejšie, inokedy zase voľnejšie a umožňujú prirodzenejší pohyb.
Práve ponášky na ľudové piesne nájdeme na ďalšom albume z edície Duo Art vydavateľstva ACT Music, ktorý majú na svedomí dvaja českí rodáci, veteráni jazzovej interpretácie – kontrabasista George Mraz a klavirista Emil Viklický. Práve Viklický sa postaral o materiál albumu (5 autorských skladieb a 6 aranžmánov) a po jeho vypočutí je nutné uznať, že odviedol majstrovskú prácu! Ale je to aj zvuk Mrazovho kontrabasu, ktorý dodáva skladbám vkusné zafarbenie a podčiarkuje výnimočnú atmosféru. Obaja hudobníci nie sú žiadni „greenhorni“, majú za sebou dlhoročné účinkovanie na svetovej jazzovej scéne. Študovali na tej iste škole – prestížnej Berklee College of Music v Bostone. Viklický sa po štúdiu vrátil domov, ale Mraz zostal pôsobiť v Spojených štátoch. Rýchlo sa tam etabloval a vďaka svojmu talentu si zahral po boku zvučných mien ako Dizzy Gillespie, Oskar Peterson, Stan Getz či John Abercrombie. Ani Emil Viklický však nezaháľal a v jeho diskografii nájdeme mnoho zaujímavých nahrávok, okrem iného aj albumy, na ktorých spolupracoval s ikonou jazzovej gitary, Billom Frisellom.
Teraz sa obaja (znovu) stretli a pripravili album s príznačným názvom Together Again – ten ponúka vyzretú hudbu skúsených interpretov, ktorí už nemusia nikomu nič dokazovať. Zaujímavý je aj priestor dua, v ktorom sa hudba pohybuje, dialóg Mraza a Viklického znie, ako keby spolu hrali roky. Vyplniť takýto priestor, aby v ňom neboli markantné prázdne miesta, nie je ničím jednoduchým, ale úloha bola zvládnutá na jednotku – nástroje sa vkusne dopĺňajú a nechávajú dosť miesta pre expresiu toho druhého. Technická úroveň oboch hráčov je vysoká, čo je jedným z najväčších plusov albumu. Druhým je už spomenutá kvalita Viklického kompozícií a aranžmánov – skladby Austerlitz či Up On a Fir Tree ovplývajú pestrými farbami, kvalitnými témami a prácou s nimi. Sympatické je spracovanie moravskej ľudovej piesne U Dunaja, u Prešpurka, ale vynikli najmä „tribute“ skladby, inšpirované dielami českých skladateľov Leoša Janáčka a Zdeňka Fibicha. Práve Janáček bol známym zberateľom a zapisovateľom ľudových piesní (ako boli v tom čase aj Bartók či Kodály). Poem či Theme From 5th Part of Sinfonietta patria k najzaujímavejším kompozíciám albumu.
Ten sa aj napriek technickej zručnosti hráčov nesie v pokojnom duchu a je vcelku nenáročný na počúvanie, prevláda subtílnosť v prednese, pretkaná vkusom. Ide skôr o udržanie určitej nálady, ako o experimentálne výkyvy. Na jednej strane je to príjemné, avšak po čase je už trochu náročnejšie udržať pozornosť a skladby majú tendenciu k „zlievaniu“, možno aj vďaka podobným tempám. Miestami by sa nezaškodilo „odtrhnúť z reťaze“, ale myslím, že to ani nebol dramaturgický zámer. Táto hudba sa nikam neponáhľa a ani sa nemusí, proste existuje vo svojom intímnom priestore, ktorý majstrovsky zapĺňa.
