Vstúpiť dvakrát do tej istej rieky alebo prežiť znova neopakovateľný zážitok - určite nie je nemožné v prípade koncertu legendy jazzového vibrafónu Gary Burtona. V máji 2013 sa Gary Burton predstavil so svojim kvartetom vo viedenskom Konzerthause. Ani tohtoročnú návštevu Viedne, 71-ročného legendárneho hudobníka, skladateľa a pedagóga som si nemohol nechať ujsť. Aj preto, že po jeho boku sa opäť objavil famózny gitarista, nepochybne najväčší talent jazzovej gitary súčasnosti, 26-ročný Julian Lage, ktorý už ako 21-ročný získal Grammy nomináciu za svoj prvý sólový počin Sounding point (EmArcy Records, 2009) v kategórii najlepší súčasný jazzový album.

Svoj prvý band s názvom Gary Burton Quartet založil Burton v roku 1967 s gitaristom Larry Coryellom, basgitaristom Steve Swallowom a bubeníkom Roy Haynesom (už v roku 1960 účinkoval Burton v kvartete gitaristu Hank Garlanda). Avšak prvýkrát sa gitarista v jeho vlastnom kvartete objavuje na nahrávke z roku 1963 Something´s Coming! - a to nikto menej významý ako Jim Hall. Ďalej to boli napr. Joe Puma, Chat Atkins či Ralph Towner ... Gary Burton je priekopníkom hry na vibrafóne 4 paličkami, v jeho hre cítiť harmonickú komplexnosť a lyrizmus Billa Evansa, ktorú spája s neobyčajnou ľahkosťou a bravúrnou technickou virtuozitou.

Ako profesor improvizácie na bostonskej Berklee College of Music má Burton priamy prístup k najväčším gitarovým talentom, ktorým ponúka miesto vo svojom kvartete a tak (ako kedysi Miles Davis) aj zaručený hviezdny rozbeh ich kariéry. (Mick Goodrick, Pat Methneny, John Scofield, Wolfgang Muthspiel, Kurt Rosenwinkel, Julian Lage...). Julian Lage s ním začal koncertovať od svojich 12 (!) rokov, od sedemnástich sa už objavuje na Burtonových albumoch Generations (2004), Next Generation (2005), Common Ground (2011) ako aj  na Grammy nominovanom Guided Tour (2013).

Oproti koncertu z minulého roku prišiel Burton s pozmenenou rytmickou sekciou. Methenyho rytmiku Scott Colley / Antonio Sanchez vystriedali Peruánec Jorge Roeder na kontrabase, ktorý je stálym členom kapely Juliana Lagea a Portorikánec Henry Cole na bicie. Ten nahradil v programe avizovaného bubeníka Marcusa Gilmorea.

Do posledného miesta zaplnený klub Porgy & Bess bol jasným dôkazom, že hudba Gary Burtona sa vo Viedni teší veľkej obľube. Koncert začal známym štandardom Afro Blue. Nádherný aranžmán, lahodné tóny Burtonovho vibrafónu, sviežo pulzujúca rytmika a najmä skromne pôsobiaci, neustále usmiaty, pozitívnu energiu rozdávajúci Julian Lage s jeho gitarou (lubovku značky Mantzer, tentoraz zamenil za Fender Telecaster, ktorý v kombinácii s jeho kombom Fender Deluxe Reverb oplýval neuveriteľne krásnym mäkkým jazzovým zvukom) vytvorili hneď od začiatku magickú hudobnú atmosféru.

Počas dvoch kôl odzneli novšie i staršie kompozície z albumov Burtonovho kvartetu. The Lookout Juliana Lagea je nápadnou poctou Jimovi Hallovi a jeho skladbe Careful, ktorá sa nachádza aj na spomínanej nahrávke Something´s Coming! (1963). Julian Lage posunul hranice Hallovej kompozície o ďalší krok dopredu a tak je The Lookout ukážkou sviežej motivickej práce a prepracovanej modernej jazzovej kompozície. Aj ďalšia Lageova skladba Sunday´s Uncle sa radila k najprogresívnejším a najenergickejším kompozíciám večera.

Gary Burton uviedol ako jedno zo svojich najvýznamnejších období spoluprácu s kráľom tanga Astorom Piazollom (popri azda najznámejšej spolupráci s Chickom Coreom), ktorému venoval vlastnú kompozíciu Remembering Tano (Tano bola Piazollova prezývka). Krásnu, harmonicky zvukomalebnú skladbu, vystriedal štandard I hear a Rhapsody. Skvelé a invenčné, melodické sólo Juliana Lagea bolo ukážkou, ako možno moderne a sviežo, s virtuóznou ľahkosťou improvizovať aj na tradičný swingový harmonický postup. K slovu sa dostal aj rytmický duet Roeder – Cole. Jorge Roeder udivoval svojim feelingom a ľahkosťou hry na kontrabase, a bolo vidno, že Julian Lage si ho nevybral do svojej kapely iba náhodou. Perfektne zohratú kreativitu gitary a kontrabasu s citom, ľahkosťou a najmä prirodzenou muzikalitou dopĺňal Henry Cole.

O dve generácie mladšia zostava Burtonovho kvarteta dokonale sekundovala svojmu lídrovi. Nádherná balada Your quiet palce (Keith Jarrett) úplne rozburácala publikum rovnako ako aj postbopové kusy Syndrome (Carla Bley) a Elucidation (Pat Metheny). Chytľavá Late night sunrise (Vadim Neselovskyi) aj bluesová Test of time (Makoto Ozone) rozširovali pestrý žánrový záber Burtonovho repertoáru.

K hudobným vrcholom večera patrilo sólové intro Juliana Lagea k štandardu My Funny Valentine, v ktorom predviedol dych vyrážajúcu invenčnú spleť virtuóznych arpeggií, harmonických voicingov, bachovského kontrapunktu, španielskej melodiky, ale najmä úžasnej ľahkosti a feelingu. Azda iba slovom „geniálna“ možno vyjadriť úroveň, kam Lage posúva language jazzovej gitary.

Prídavkom, dvanástkou s neobyčajne invenčne prepracovaným aranžmánom Bags´ Groove ako poctou Burtonovmu idolu, vibrafonistovi Milt Jacksonovi (Modern Jazz Quartet) dala kapela bodku za nádherným hudobným večerom, neustále odmeňovaným nadšeným aplauzom publika. Priezračne melodický, invenčne moderný a nadčasový jazz, ktorý nám ponúkol Gary Burton quartet bol pre mňa osobne opäť jedným z najsilnejších hudobných zážitkov.