Mathias Rüegg (1952) – intelektuál, legenda, skladateľ, charizmatický dirigent, Švajčiar, ktorý zo svojej upäto prísnej, ultrabohatej, komfortnej a vyumývanej domoviny ušiel žiť a tvoriť do neďalekej Viedne a jeho integrálna súčasť a zároveň alter ego, dieťa a absolútne vlastníctvo – bigband s kultovým názvom Vienna Art Orchestra (VAO), teleso dnes už navždy zapísané do hudobnej histórie Európy, sú naozaj vyzývavou témou. Najmä ak im práve vyšlo k 30. výročiu orchestra trojalbum a angažmán v orchestri má aj náš elitný trubkár Juraj Bartoš.

Prvý raz som videl muzikantsky špičkové a intelektuálne modernistické koncerty VAO začiatkom 80. rokov v rakúskej televízii – našom predrevolučnom okne do západného sveta - v ich vtedajšom kultovom programe Kunst Stücke. V týchto rokoch Mathias Rüegg bodoval ako aranžér vo svetových rebríčkoch (napríklad No. 1 v Down Beat 1984-86) a rovnako VAO bodovalo v kategórii big band. Stať sa členom tohto kozmopolitného telesa bolo výzvou a cťou pre každého muzikanta. Zareagoval aj komunistický svet a v kultúrnom stredisku bývalej NDR sa objavila ich platňa, bola skvelá, a niekedy okolo roku 1987 (+/-) jedného letného večera orchester vo svojej vrcholovej kondícii vystúpil pred vypredaným hľadiskom Istropolisu, vtedy nazývanom Dom ROH. Dlhovlasý tajomný Mathias Rüegg mal vtedy rád francúzskeho hudobného impresionistu Ericha Satieho a najzaujímavejšie skladby vtedajšieho repertoáru boli ním inšpirované. Ešte teraz mi znie tajomne magické úvodné slovo, v ktorom Rüegg Satieho meno vyslovoval priam s posvätnou úctou. Potom som Mathiasa s jeho orchestrom videl začiatkom roku 1991 v Zürichu, mal tam tri vystúpenia, počas ktorých orchester nahrával svoj nový album. V mienkotvornom Neue Zürcher Zeitung titulky radostne ohlasovali príchod strateného syna, ale syn povedal, že sa ani nevracia, ani nevráti, aj keď Švajčiarsko má stále rád. Spomínam si, že som vtedy pociťoval akýsi pokles alternatívnosti, ale koncert bol skvelý. No a odvtedy som na ich nahrávky akosi nenarazil aj keď ich vydali naozaj neúrekom. A to mal nesmierne činorodý Mathias v 90-tych rokoch mnoho ďalších aktivít, napríklad skladal vážnu hudbu pre komorný orchester, robil filmy, divadlo, učil, atď. O to viac bolo výzvou pozrieť sa, ako si so svojím VAO počína dnes a kam dospel po toľkých rokoch.



Čo sa teda udialo? Témou troch CD sú portréty mužských osobností Európy (napr. Da Vinci, Kant, svätý František, Freud, atď., CD 1), ženských dív Ameriky (napr. Grace Kelly, Katharine Hepburn, Ava Gardner, Marilin Monroe, atď., CD 2) a ich fiktívne prepojenia do párov (CD 3). Orchester znie fantasticky, Rüeggovo majstrovstvo aranžovania dychových partov je stále výnimočné. Kompaktná, výborne vystavaná nahrávka však pôsobí staromilsky, akési intelektuálne retro swingu z 50. – 60. rokov spletené z dnešných myšlienok. Tento pocit nenaruší, naopak, paradoxne skôr posilní, sem-tam riadne bigbítovo premodulovaná gitara a iné osobité kúzla v spodných prúdoch zvuku. Nahrávka a partitúry môžu slúžiť ako učebnica aranžovania, Mathias však opäť jemu príznačne experimentuje s myšlienkovým obsahom. Už samotná téma albumu - zvuková charakterizácia kontroverzných osobností aranžovaná vo svižnom swingovom rytme s prelínaním sól dychových nástrojov, je zvláštna. Úprimne povedané, zdá sa mi priveľmi vykonštruovaná. Kompozície mi pripadajú ako pomerne chladný l′art pour l′art, ktorý zmysel celej práce akoby schválne zahmlieval limitovaním priestorových a emočných vyjadrovacích prostriedkov na swing. Je možné, že potrebujem viac času, aby som prenikol do podstaty. Možno je však podstata triviálnejšia, než od VAO očakávam, čo by bola škoda. No i tak v tejto fáze počúvania u mňa prevláda pocit, že Rüegg s touto nahrávkou ako skladateľ bojoval a súboj s ňou nevyhral. Veci sú však relatívne, ktokoľvek by nahral takýto album, vzbudil by mimoriadnu pozornosť a uznanie. U Rüegga som však trošku sklamaný, keďže si ho veľmi považujem a mám preto vysoké očakávania. Všetky 3 CD stoja za vypočutie, sú to z mnohých hľadísk majstrovské kúsky. Mimoriadne sú samotné výkony vynikajúcich muzikantov, ako sú napríklad Tobias Weidinger (trúbka), Harry Sokal (soprán/tenorsaxofón, flauta, pikola), Martin Koller (gitara) a mnohých ďalších. Čo ma zaujalo, je skomolenie mena nášho trubkára Juraja Bartoša, píše sa na obale ako Jurai Bartós a nechce sa mi veriť, že by to bol náhodný preklep. Kto vie, čo to môže znamenať…