Nahrávka The sign Michała Tokaja je nepochybne muzikantsky hodnotná a kultivovaná. Určite kapele otvorí dvere k ďalším zaujímavým spoluprácam a účinkovaniam. No po obsahovej stránke pôsobí skôr ako rešerš overených istôt, ktoré Michał a jeho spoluhráči v priebehu doby naakumulovali, než ako autonómna umelecká výpoveď, s ktorou idú na trh ako so svojou kožou. A to je škoda.

Efektný klavírny riff ľavou rukou príťažlivo odpáli začiatok albumu, potom sa pridá pravá ruka s druhou témou. Úvodná skladba The sign je vzápätí posilnená kontrabasom a bicími a môže sa hrmivo a vzrušujúco valiť ďalej. Začiatok je teda veľmi sľubný a naznačuje zaujímavú dramaturgiu a obsah. No hneď druhá skladba Magdalena (meno Tokajovej dcéry, ktorá sa narodila počas nahrávania albumu) stlmí očakávania. Začína pomaly a svojim lyrickým duchom je iná. Neskôr síce graduje a zrýchľuje, muzikanti ukazujú svoj hráčsky potenciál, ale obsah sa trochu stráca v jazzových klišé. Sólové intermezzá na kontrabase sa mi zdajú akési prebytočné.

V tretej skladbe Off Modal už nahrávka kotví v štandardnom prúde súčasného moderného jazzu. V rovnakom duchu je aj štvrtá skladba Acute Transition. Moja pozornosť začína ochabovať. Hudobníci akoby chceli poslucháčom predviesť, ako medzi nimi iskrí výmena emočných podnetov, no obávam sa, že to iskrenie je zaujímavé viac pre nich samotných.

V piatej skladbe The end of the song sa mení charakter daný predchádzajúcimi skladbami. Dominuje tu vzdušný romantický motív. Opäť ma tu trochu rušia klišéovité medzihry na kontrabase, zaslúžili by si byť viac v súlade s náladou skladby. Ďalšie skladby albumu už nijako nevybočujú z daného rámca. Snové romantické pasáže sa striedajú s expresívnymi plochami súčasného jazzu, ktoré sa striedavo stišujú a dramaticky gradujú. Trochu zmeny vnesie snáď len ôsma skladba Blues folk postavená nad basovým groovom s ktorého sa rozvíja do iných štruktúr.

Záver albumu je už celkom lyrický a stíšený. Tvoria ho krehká baladická skladba Moonlight a v rovnakom duchu pokračuje záverečná decentná Awakening. Autorom skladieb s jednou výnimkou je Michał Tokaj. Na kotrabase hrá Michał Barański a na bicích výborný Łukasz Żyta. Muzikantsky je to bravúrna nahrávka s vynikajúcim zvukom. Svojím obsahom si ma však nezískala.

Michał Tokaj (1974) je už od druhej polovice 90. rokov etablovaným poľským jazzovým klaviristom. Od roku 2001 učí na hudobnej škole Zespół Państwowych Szkół Muzycznych im. F. Chopina vo Varšave. V rokoch 2002 a 2004 bol nominovaný na cenu Fryderyk (nazývanú tiež „poľská Grammy“) v kategórii Jazzman roka. Spolupracoval a nahrával s poľskou aj svetovou špičkou. Medzi inými s Tomaszom Stańkom, Janom Ptaszynom Wróblewskim, Januszom Muniakom, Tomaszom Szukalskim, Ewou Bem, Henrykom Miśkiewiczom, Piotrom Wojtasikom, Piotrom Baronom, Darekom Oleszkiewiczom, Grzegorzom Nagórskim, Leszkom Żądło, Zbigniewom Namysłowskim, Bennie Maupinom, Eddie Hendersonom, Victorom Lewisom, Kevinom Mahoganom a Monty Watersom.

So svojim triom vydal dva pôvodné albumy: Bird Alone (2004), ktorý dostal poľskú cenu Fryderyk za najlepší album roka a The Sign (2014), ktorý je predmetom tejto recenzie. Tretí album s názvom Early Reflections (2008) nahrali ako prizvaná kapela so slávnym americkým saxofonistom Bennie Maupinom. V roku 2010 Tokaj spolupracoval z Aga Zaryanovou na albume Looking Walking Being, ktorý vyšiel na labeli Blue Note a už po mesiaci sa stal platinovým. Tokaj zaň dostal cenu za najlepšiu jazzovú improvizáciu. Podieľal sa aj na albumoch Sny, Ballady na koniec świata a Karnas mimoriadne zaujímavého poľského jazzového speváka Grzegorza Karnasa. Spolupracoval tiež na albume Jaromíra Honzáka Question To All Your Answers, ktorému bola v Čechách udelená cena Andel za najlepší jazzový album.