Nórsky gitarista a skladateľ Terje Rypdal (ročník 1947) patrí spolu so saxofonistom Janom Garbarekom k mediálne najznámejším reprezentantom škandinávskeho jazzu. Na albumoch prestížneho mníchovského vydavateľstva ECM Records sa obaja umelci objavujú už od jeho počiatkov: v roku 1970 bol Rypdal spolu s kultovým rytmickým tandemom Arild Andersen – Jon Christensen členom Garbarekovho kvarteta (album Afric Pepperbird) a Rypdalove kompozície, ktoré nezapadli do ďalšieho Garbarekovho projektu SART, skončili na jeho autorskom debute nazvanom jednoducho Terje Rypdal (ECM 1971). Odvtedy realizoval pod krídlami vydavateľstva ECM takmer štyridsať autorských i sidemanských projektov – od rockovejšie dravého Blue cez ambientne meditatívnejšie If Mountains Could Sing, symfonicko-vokálnych Double Concerto, Lux Aeterna, Melodic Warrior až k pozoruhodnej pocte Milesovi Davisovi, projekte Vossabrygg.

Na vystúpenie Rypdalovho tria som bol nesmierne zvedavý: už pred rokmi ma upútala jeho svojská poetika, v ktorej vedľa seba rovnocenne fungujú meditatívny ambient i rocková dravosť s osobitou gitarovou zvukovosťou plnou charakteristických legátovo previazaných tónov i alikvot. V našich končinách sa Rypdal jedinýkrát ukázal ešte v polovici 80. rokov (Bratislavské jazzové dni 1985) a ako umelec pomerne často mení obsadenia svojich formácií. Na aktuálnom turné predstavil svoje trio, formát, ktorý gitarista využíva v najrôznorodejších konšteláciách; len z posledného obdobia sa mi na YouTube podarilo nájsť triá s Miroslavom Vitoušom a Trilokom Gurtu (prípadne Geraldom Cleaverom) alebo obsadenie s basgitaristom Frankom Hovlandom a bubeníkom Paolom Vinacciom.

Vinacciu, Taliana pôsobiaceho od konca 70. rokov v Nórsku predstavil Rypdal aj na viedenskom koncerte. Bubeník počas koncertu vyťahoval zo svojho laptopu talianske šlágre z 50. a 60. rokov, ktorých sacharínové témy sa pre lídra stávali inšpiračným zdrojom. Samozrejme, melodické štruktúry rozmieňal na drobné či už vo forme éterických názvukov alebo drsnejších (miestami až rockových) figúr. Pri tom všetkom mu na Hammond organe so skutočným leslie efektom vynikajúco drukoval Staale Storløkken, ktorý miestami neváhal vytvárať mohutné zvukové hradby. (Storløkkena som poznal skôr z odvážnejších experimentov typu Supersilent a na viedenskom koncerte bol som prekvapený z jeho podstatne konvenčnejšej polohy). Talianske šlágre Rypdal „prekladal“ svojimi staršími popevkami, napríklad kultovou Return of Per UIv, ktorá uzavrela prvú časť večera. Takmer sedemdesiatročný umelec to však ťahal bez prestávky celé dve hodiny, počas ktorých neustále dokazoval, že škandinávsky jazz nestratil nič zo svojej osobitosti, rovnako ako jeho najvýraznejšie osobnosti zo svojej niekdajšej originality. Podobné elektrizujúce momenty, aké ponúkol Rypdal spolu s klaviristom Ketilom Bjørnstadom na vynikajúcej koncertnej nahrávke Life in Leipzig (ECM 2008) sa síce vo viedenskom klube nekonali, no večer to bol určite pozoruhodný.

Hrali:

Terje Rypdal – gitara

Staale Storløkken – klávesové nástroje

Paolo Vinaccia – bicie nástroje