Sála je natrieskaná do prasknutia. Šéf viedenského klubu Porgy & Bess Christoph  Huber vkráča na pódium a povie len jednu vetu: Dámi a páni, prichádza jazzová legenda - Stanley Clarke! Kráľ basgitary 70-tych rokov je stále veľmi známy a netreba ho viac predstavovať. S napätím som čakal, či si tento post stále drží.

K Stanleymu ma viaže viacero vecí. Keď som začínal hrať na basgitaru koncom sedemdesiatych rokov, bol jedným z mojich najväčších vzorov aj s Jacom Pastoriusom. Obdivoval som jeho šialené unizóna v kapele Return to Forever a napodobňoval som vytrhávanie strún na base, ktoré sme volali "klárkovky". Diplomovku na konzervatóriu som písal práve o Stanleym a Jacovi a v roku 1985 som si s ním dokonca zajamoval na BJD.

Vráťme sa však ku koncertu. Majster sa obklopil mladými spoluhráčmi, tak ako to robí väčšina starších muzikantov, aby osviežili svoju hudbu mladou energiou a modernymi hudobnými prvkami, ktoré mladí muzikanti zo sebou prinášajú. Tak to urobil nedávno aj Marcus Miller. Stanely si vybral naozaj dobre: na klavíri hral fenomenálny 19-ročný Beka Gochiashvili z Gruzínska, na bicie hral další fenomén, len 20-ročný Michael Mitchell z Dallasu a na klávesy vynikajúci Cameron Graves z L.A. Spojením týchto mladých muzikantov so Stanleym Clarkom vznikla zaujímavá generačná fúzia.

Hneď v prvej skladbe Brazilian Love Affair od George Duka potvrdili všetci svoje muzikantske posty. Klavirista Beka v strhujúcom sóle miešal prvky gruzínskeho folklóru s McCoy Tynerovskym modálnym hraním a neuveriteľnou technickou bravúrou. Pri sóle vstával zo stoličky nielen on, ale aj publikum. Bubenik Mike bola kapitola sama o sebe. O technickom zvládnutím remesla ani nehovorím, tak virtuózne a precízne som snáď ešte na živo nevidel nikoho hrať! Vkusne doprevádzal Stanleyho basové linky s ľahkostou a elasticitou. Držal svoje ego na uzde, ale keď prišlo jeho sólo, premenil sa na draka. Vedel ho vygradovať do extázy. Zaujímavé bolo, ako striedal tradičné swingové hranie s najmodernejšímí groovami ala Chris Dave. V jeho sóle ho fantasticky dopĺňal klávesista Cameron, ktorý vytváral rôzne efektné zvuky, ako keby otváral pohľady cez Hubblov teleskop do vesmíru. Takéto originalne spojenie bubnového sóla s klávesami som este nepočul. Stanley dával veľký priestor každému z muzikantov, čo bolo veľmi sympatické, a každý z nich to náležite aj využil. Rozprávali príbehy cez svoje nástroje. Bola to čistá hudba plná sviežej energie.

A čo Stanley? Naozaj potvrdil svoj post basového kráľa? Áno, na plnej čiare!Dokonca mi ani nevadilo že hral iba na kontrabase a basgitaru vytiahol až na prídavok. Jeho hra mala taký muzikantský "message", že by mi nevadilo, aj keby hral na hrebeni. Stanley hral vo fantastickej forme. S ľahkosťou vyhrával svoje šialené behy po celom hmatníku (informácia pre basistov: z dôveryhodných zdrojov som sa dozvedel, že má na kontrabase veľmi nízko struny). Stanley svoje muzikantské majstrovstvo naplno prejavil vo svojom sólovom vstupe, keď hral iba sám. Nádherne osobné vyznanie, pohrával sa s kontrastnými farbami, hral so slákom, používal svoje typické rýchle vibráto, ťahané flažolety, dokonca vyslapoval basu od hlavy až pod kobylku. Pri hre v kapele som si všimol jeho dokonalý "timing", keď používal polyrytmické figúry so sto percentným nadhľadom. Pôsobil ako výkonný motor kapely!

Celá kapela pôsobila synergicky a homogénne, napriek tomu, že každý prinášal svoj pohľad na vec. Gejzíry energie sa striedali s jemnými pasážami, každý počúval toho druhého a s pokorou doprevádzal sólistu. Koncert skončil za radostného jasotu publika, keď Stanley vytiahol na prídavok svojho Alembica a spustil School Days.

Stanley Clarke jednoznačne potvrdil to, čo na úvod koncertu vyslovil šéf Porgy & Bess: Dámi a páni - prichádza jazzová legenda!