Po solídnom, ale predsa len štandardnom koncertnom sete rakúskeho vibrafonistu Martina Breinschmida a jeho swingujúcej staromilskej zostavy The Radio Kings nastúpila kapela zoskupená okolo výraznej osobnosti jazzového vibrafónu Bobby Hutchersona!
Dnes šesťdesiatšesťročný umelec z californskej Pasadeny začínal v 60. rokoch u saxofonistu Jackieho McLeana, ktorý ho angažoval po jeho príchode do New Yorku. Aktívna spolupráca s umelcami ako Herbie Hancock, Eric Dolphy, Dexter Gordon, Joe Henderson alebo McCoy Tyner na seba nedala dlho čakať. Najmä s Tynerom vytvoril Hutcherson dlho neporaziteľný tandem na vynikajúcich albumoch Stick – Up! (Blue Note 1966), Time For Tyner (Blue Note 1967), Manhattan Moods (Blue Note 1994) alebo naposledy v rámci hviezdneho „all-stars“ projektu Land Of Giants (Telarc 2003) s Ericom Harlandom a Charnettom Moffettom.
Súčasný prvý kormidelník flotily jazzového vibrafónu poukazuje svojou hrou predovšetkým na dvojicu inšpirátorov -tradicionalistu Lionel Hamptona a technicko-výrazového novátora Milt Jacksona. Počas koncertu sme mali možnosť konfrontácie nástroja, ktorý mnohí považujú za nie príliš inšpiratívny a inovatívny s plnohodnotným majstrovským inštrumentom, ktorého tón možno nielen tvárne formovať, ale aj pri bleskurýchlych vyhrávkach ovplyvňovať parametre sónickosti, dynamiky a výrazu. Práve Hutchersonov výraz možno označiť ako nesmierne emocionálne pôsobivý, čo dokazoval nielen v lyrických baladách. Z členov jeho kvarteta (Joe Gilman - klavír, Dwayne Burno – kontrabas a Eddie Marshall – bicie nástroje) mu bol v tomto najbližší práve subtílny a zároveň hutný tón vynikajúceho kontrabasistu Dwayne Burna (na Bratislavských jazzových dňoch 1996 sa predstavil ako člen hviezdneho zoskupenia Whisper Not vedeného saxofonistom Benny Golsonom).
Škoda len, že vynikajúce post-bopové kompozície a moderný harmonický koncept Hutchersonovho kvarteta dokázali pritiahnuť do Viedenskej komornej opery len niekoľko desiatok poslucháčov.