Kresťanská sakrálna hudba má za sebou celé stáročia vývoja s viacerými úžasnými vyvrcholeniami v rôznom vetvení. Námatkovo vyberám Gregoriánske chorály (6. - 7. storočie), Bacha (baroko, 17. -18. storočie), súčasného Arvo Pärta, či povedzme rockovú operu Jesus Christ Superstar - ako pubertiak som v nej uveril Ianovi Gillanovi každý tón. Taktiež čierna kresťanská kultúra dozrela k emočne mimoriadne silným gospelom. Na druhej strane som mal vždy vážny problém vystáť slovenské „kresťanské crossovery“. To našsky typicky nevkusné spájanie duchovných sakrálnych textov s púťovo rozjuchaným, až parodickým hudobným prevedením. Zažil som aj slovenský kresťanský metal. Bŕŕŕ. Bol som teda viac než zvedavý, s čím príde vynikajúce, vo svete rešpektované jazzové AMC Trio a košický dievčenský vokálny súbor Voces Gregorianae Cassovienses v ich Jazzovej omši a žalmoch. Podľa upútavok malo ísť o citlivé spojenie gregoriánskeho chorálu s jazzom pod dirigentskou taktovkou Jána Veľbackého. Moje predbežné očakávania sa neskromne pohybovali v intenciách Jacquesa Loussiera a jeho pozoruhodných jazzových transkribcií Bachových skladieb. Aké to teda bolo?

Hralo sa v bratislavskom Dóme svätého Martina. A treba povedať, že koncert ma skutočne potešil a povzbudil, aj napriek výhradám, ktoré zaznejú nižšie. Prvá polovica koncertu pripadla na Jazzovú omšu Boba Chilcotta. V druhej sa hralo sedem žalmov Chucka Marohnica v rôznych jazzových formách blues, soulful, funk, bossa nova. Prešovské AMC trio doplnené michalovským saxofonistom Adrianom Harvanom hralo krásne! Typická značková melodická jemnosť ich hrania a zvuku sa vkusne podriadila celkovému zámeru a melodickému charakteru predvádzaných skladieb. Príťažlivo hanblivé východniarky spievali s nákazlivou chuťou a  entuziazmom a publikum im fandilo. Štyri z nich sa predviedli v odvážnych sólových speváckych výstupoch, pričom jedna z nich zaujala pozoruhodným jazzovým feelingom. Na druhej strane, Dóm mal s jazzom zjavne problém. Svojím silno echoidným kameným priestorom naň reagoval podráždene, zvukovo ho degradoval, priam vytláčal. Taktiež sem-tam až priveľmi veselo synkopujúce jazzové kompozície pôsobili antagonisticky k vážnemu náboženskému obsahu textov. Niežeby skladby neboli hudobne zaujímavé, akurát sa tie dva protichodné svety, spontánna živočíšnosť jazzu a vážne kresťanské duchovno, vzájomne vylučovali. A to bolo na škodu veci. Inak však držím tomuto sympatickému projektu všetky palce.