Bratislavská Incheba v štvrtok privítala uznávaného Grammy oceneného trubkára Chrisa Bottiho. Pred slovenským publikom nestál prvýkrát, v minulosti sa predstavil v sprievodnej kapele legendárneho speváka Stinga. Vymenil si s ním úlohu a tentokrát priviedol vlastnú kapelu aj s niekoľkými zaujímavými hosťami. Kapela pozostávajúca z profesionálnych hudobníkov a vynikajúcich zvučných mien - bola jednoducho zárukou kvalitnej hudby. Na klavíri hral vynikajúci Geoffrey Keezer, ktorého jazzoví nadšenci už veľmi dobre poznajú zo slávneho zoskupenia Jazz Massengers Art Blakeya, ale aj jeho úspešnej sólo kariéry. Na kontrabase hral najmladší hudobník uvedení do jazzovej siene slávy v Pitshburgu – Richie Goods. Ženské vokály spievala etablovaná speváčka Sy Smith, ktorá aranžovala vokály aj pre Carlosa Santanu. Mužský vokál spieval George Komsky. Klávesy a syntezátory obsluhoval Andy Ezrin. Na gitare hral Ben Butler, ktorý spolupracoval aj so Steve Wonderom, Herbie Hancockom. Husle zazneli v podaní Lucie Micarelli a na bicie nástroje hral Lee Pearson.

Ten, kto čakal niečo priveľmi jazzové odišiel sklamaný. Repertoár bol skutočne veľmi pestrý. Inšpirácie siahali od rockovej hudby, cez funk, groove, R&B, pop, vážnu hudbu až po jazz. Taký repertoár bol vhodný pre zaujatie širšieho publika. Nechýbali sladké romantické balady, ale ani poriadne energické skladby doplnené o virtuózne sóla. Kapela bola perfektne zohratá a prebiehala v nej živá komunikácia pri preberaní tém do rôznych nástrojov, či komunikácia v duetách. Skladby boli dobre aranžované, tak, aby vynikli farby celého obsadenia v rôznych kombináciách. Poslucháča občas prekvapili nečakané stop times, kde sa práve ukázala dobrá súhra a pripravenosť kapely. Celkový koncept koncertu miestami pripomínal trochu show s cieľom čo najlepšie sa predviesť pred publikom. Botti aj zoskočil z pódia, kde si počas skladby podával ruky s ľudmi a fotil sa. Publikum pobavil svojou show aj bubeník Lee Pearson, keď vo svojom niekoľko minútovom sóle počas hrania pil, bubnoval v rôznych krkolomných polohách s prekríženými rukami za chrbtom alebo si dal jednu paličku na hlavu. Sy Smith si získala poslucháčov svojím silným, no zároveň jemným sopránovým hlasom s ideálnou farbou pre soulový spev. Zaujímavé boli pasáže, keď scatovala v unisóne s Bottiho trúbkou a bravúrne zvládla technicky náročné úseky, ktoré boli v drobných rytmických hodnotách. Skreslený a dravý sound Butlerovej gitary rozbúril a oživil aj miernejšie skladby. Keezer ich dopĺňal o fantastické sóla a improvizácie so svojím unikátnym jazzovým výrazom. Na koncerte sa objavili aj klasiky ako You Don't Know What Love is, Hallelujah a Time to Say Goodye (Con te partirò). Zaujímavá bola skladba Hallelujah aranžovaná ako duet pre trúbku a gitaru, kde sa Botti mierne pohral s frázovaním tak známej skladby od Leonard Cohena, ale zároveň nie veľmi prehnaným spôsobom.

Bottiho smooth jazzový sound si podmanil poslucháčov a ukázal sa vo viacerých výrazoch. Publikum sa veľmi dobre bavilo a na záver, aby prejavili sympatie, podišli pod pódium. Botti si atmosféru pochvaľoval.