Keďže festival sa zvyčajne koná počas 3 dní, tentoraz sa neobvyklý štvrtý deň BJD presunul na utorok do Starej tržnice. Vystúpili na ňom traja speváci so svojimi kapelami - Sisa Fehérová a Fehero Rocher (Česko, Slovensko), Grzegorz Karnasz Formula (Poľsko) a Esperanza Spalding (USA).

Sisa Fehérová – spev, Tony Dlapa – gitara, Federico De Vittor – klavír, Rasťo Uhrík – kontrabas, Oliver Lipenský – bicie nástroje, spev

Sisa Fehérová sa prezentovala v úvode a v závere dvoma slovenskými ľudovými piesňami – Páslo dievča pávy a Povej vetrík, povej. Hneď v prvej ukázala krásne rozžiarenú farbu hlasu vo vysokých polohách mezzosopránu. Jej sila je v prvom rade v schopnosti gradovať improvizáciu do neustále plynúceho drivu, ktorý napokon opadne. Sisa Fehérová a jej skupina tak vstúpili do sveta modálneho jazzového mainstreamu. Ďalšie skladby boli pôvodné, z autorského repertoáru skupiny, ale aj prevzaté a pohybovali sa na rozhraní fusion, soulu bez ornamentiky v speve, jemnej esencie blues a pop music. Sisa Fehérová priniesla dobrú atmosféru. Zvládla celovečerný spevácky koncert v permanentnom sóle vynikajúco, čo svedčí o dobrej technickej dispozícii, pretože z ďalších inštrumentalistov odzneli len 2-3 sóla v podaní bluesrockovej improvizácie gitaristu Tony Dlapu. Škoda, že anglické piesne trochu trpeli v nedbalej artikulácii a nebolo jej poriadne rozumieť. Ešte treba dodať, že Páslo dievča pávy je dosť sprofanovaná pieseň, keďže je z filmu Perinbaba (1985) režiséra Juraja Jakubiska.  Má ju nahratú na albume aj Pavol Bodnár (CD Ecce Jazz, 2006), pracuje však sofistikovanejšie s metrom a polyrytmami. Rovnako koncept jazzu a ľudových piesní v modálnom mainstreame ponúkla aj speváčka Hana Gregušová na CD Essence z roku 2014. Sila Gregušovej a aranžmánov Ondreja Krajňáka je v harmónii, ktorá je prešpikovaná akordickými štruktúrami a dizonanciami. Fehérovej koncept sa drží pôvodnej predlohy a rešpektuje finesy slovenskej ľudovej piesne. Tento koncept je teda prehľadnejší a jemnejší voči ľudovej piesni, ktorá netrpí netradičnými zásahmi do pôvodnej melódie, ako v prípade Gregušovej. Gregušová je však v speve a improvizáciách stále akoby v nadhľade a ponúka na rozdiel od Fehérovej neočakávané nápady. Sisa Fehérová však svoju kariéru len začína a Gregušová je už na scéne ostrieľaný jazzman.

Grzegorz Karnas – spev (PL), Florian Möbes – gitara (D), Mariusz Prasniewski – kontrabas (PL), András  Dés – perkusie (H)

Koncert pokračoval nástupom ďalšieho speváka, Grzegorza Karnasa. Vyprofilovaná, zrelá osobnosť Gregorza Karnasa (1972) ponúkla hneď v úvode príbeh o ostrove, hadoch, ženách, ktoré sa hadov boja ... Story poskytla sugestívne možnosti na imitáciu zvukov z prírody, ale aj zvukov atmosféry tajomného ostrova, čo umelec vyjadril spevom, scatom a onomatopoiami. Spevák permanentne pracuje s tónom. Dobrou speváckou technikou mení farbu hlasu, pomáha si pri modulácii tónu aj mikrofónom, keď stále hýbe rukou s mikrofónom, alebo modifikuje farbu a dynamiku hlasu priblížením a vzďaľovaním sa od mikrofónu. Jediná technologická vymoženosť pri práci s hlasom, ktorú používal, bolo echo, vystačil si sám, čo je v dnešnej záplave „pretechnizovanej“ hudby obdivuhodné.

Už táto úvodná skladba ukázala free pasáže veľmi funkčne prepojené s obsahom, epickým príbehom skladby. Štyri kompozície jeho vystúpenia sa pohybovali v mainstreame, ktorý sa opieral o krátke melodické fragmenty (lick), krátke sledy akordov (vamp) a príležitostné basové figúry groove. Vcelku jednoduchá koncepcia, avšak v tomto spojení a interpretácii originálna. Vzhľadom na prepojenie poľštiny, angličtiny, scatu a novovymyslených slov aj progresívna, ako pre poľský jazz, tak aj celkovo pre inovácie v jazzovom speve.

Zvuky ostrova v prvej skladbe zvýraznil aj perkusionista, András  Dés, ktorý kombinoval pravidelný pulz na redukovanej súprave bicích nástrojov, keď hral jednou rukou paličkou a druhou robil dlaňou údery na perkusiách. Po groove tanga na kontrabase Karnas ukončil skladbu slovom „Stačí“. Zrazu nastúpil podmanivý vokál Grzegorza v sóle, keď kričal a vyhrážal sa niekomu v publiku, ale v reči nonsensu, ktorej rozumie len on sám, a potom sa ozvala poľština: „s, ktor...keď išla po ulici, všetky baby ju ohovorili, koketa...“ Barytón s jemným šelestom chrapľavého tónu rozozvučal celú kapelu znova v akordických a v melodických útržkoch.

Aj ďalšia skladba priniesla podobné symboly v poľštine a vzápätí v anglickom preklade: „... dnes nie som sám, svätý strach, žena si udržiava odstup ...“ Spevák tu pracuje so sémantickým významom textu a aj s hudobným významom. Ponúka transformáciu poľštiny ako jazzového jazyka do novej podoby. Komunikuje tak so slovenským publikom, ktoré k slovanskej tradícii má blízko a sympaticky Karnasovi rozumie. Rovnako tu na seba upozornil aj gitarista. Nechtiac mi sóla gitaristu Floriana Möbesa pripomenuli svojrázneho gitarisu James Blood Ulmera od Ornetta Colemana, ako hral free pasáže, pretože Möbes sa pohyboval v podobných abstraktných polohách ako Ulmer.

Na záver koncertu prišla skladba Dreams s tými istými symbolmi v texte, ktoré sa objavili na začiatku – „žena, had, ostrov“, čím sa koncepcia celého projektu pekne uzavrela. Bolo to veľmi originálne vystúpenie, hodné označenia „vynikajúci reprezentant európskeho jazzu“. Toto spojenie s epickým príbehom otvára konceptuálnu podobu jazzu a aj ďalšie možnosti na tejto ceste.

Esperanza Spalding – spev, basgitara, Nadia Washington – gitara, spev, Corey King – spev, klávesy, Matthew Stevens – gitara, Justin Tyson – bicie nástroje

A potom prišiel neuveriteľný zjav v tranze a čudnej irónii tlmočeného obsahu. Esperanza Spalding (1984) sa po nástupe ostatných členov kapely „priplazila“ na pódium s basgitarou na chrbte. Nasadila prstovú figuráciu na basgitare aciu na basgitare a spustila spev. V ľahkosti „bel cantového“ vokálu, dosť netypicky pre jazz, lahodnými rytmami sa pohybovala na pódiu tak, ako to vedia len Afro-Američania. Plynulo, akoby vzrastená s basou, sa hýbala s rytmom basgitary.

Len štyri struny a spev. A predsa nezvyčajne pôsobí táto sotva 31-ročná umelkyňa na pódiu. Už len predstava ženy s basgitarou, v sólovo rovnocennom výkone inštrumentalistky a speváčky, je ojedinelá. Nerobí to oddelene, ale vysoko virtuózne a naraz, spieva a aj hrá. Na base je schopná hrať v jednej tónine a spievať v druhej, to je skutočne neuveriteľný výkon. V speve je v prvom rade melodická, nikdy nie rytmická. Počujete krásne melodické dlhé tóny, znásobené dvoma vokalistami v pozadí, blonďatej sopranistky Nadia Washington a barytonistu Corey King. Jej mezzosoprán v rozsahu prechádza až do sopránových partov, čo vzbudzuje obdiv a potvrdzuje, že máme do činenia s obrovským talentom.

Na basgitare naopak behá po tónoch s rýchlosťou supermana, kde zdôrazňuje rytmus v úžasnom dynamizme a harmóniu. Nikdy nestrieľa, nefunkuje, hrá úplne inak, než celá plejáda doteraz žijúcicich basgitaristov, ktorých príspevky v inovácii Esperanza síce pozná, akceptuje, ale ukazuje, že bravúru, napätie hudby možno dosiahnuť cez basgitaru aj iným spôsobom. Na jednej strane Esperanza prezentuje novú avantgardu, kde sa mieša groove basgitary s melodikou vokálu, ale aj príležitostne znejúcimi elektronickými efektami. A navyše v spojení s hereckou akciou a pohybom. Čítanie poézie do jazzu sa dialo naozaj len v avantgardných projektoch, napríklad film o free jazze Imagine The Sound z roku 1981, kde Archie Shepp recituje. Esperanza Spalding ukázala, že epický príbeh a mimohudobný koncept môže byť implantovaný do hudby, hoci sa bojím celkom jednoznačne povedať – implantovaný do jazzu, pretože s jazzom toto vystúpenie malo spoločné len inovácie basgitary, použitie groove a zložité harmónie. Pekné melódie v hudbe Esperanzy by svedčali navonok skôr pop music, ale príležitostné skoky v melodike úplne do neznáma ukazovali, že to nie je pop music. Až záverečná pieseň Unconditioned Love sa konečne dostala do melodiky pop music a zanechala odkaz

odkaz „Len žite svoju nepodmienečnú lásku...“

Epický príbeh, ktorý v projekte Emily’s D + Evolution priniesla Esperanza Spalding, možno porovnávať skôr s rockovým divadlom a napadá mi porovnanie s dielom Franka Zappu: Thing-Fish z roku 1984. Najmä kvôli irónii a paródii, aká sa v príbehu Emily a jej živote objavuje v podaní Esperanze Spalding, ale aj v spomenutom rockovom divadle Franka Zappu.

Ďalej možno hovoriť o príbehu a posolstve, ktoré chcela Esperanza tlmočiť v projekte Emily’s D + Evolution. Imitácia ceremónie pri odovzdávaní diplomu pre Emily po skončení školy, čítanie ocenia pre Emily, pochvaly od pedagogického zboru (traja speváci naraz v rýchlej reči, kde sa zlievajú všetky tri prejavy do jedného hluku), až po prísľub, že by mohla dostať aj Nobelovu cenu. Esperanza spieva, že skutočne sme verili, že keď budeme dostatočne vzdelaní, čo všetko v živote môžeme. Zrazu sa Emily stala ženou, je zaneprázdnená, čaká na svojho muža. Herecká akcia je tu znásobená vencom, ktorý položia Emily dvaja speváci na hlavu. Potom prichádza zlom a Esperanza si sadne za klavír, hrá na ňom v akordických bravúrnych, rytmizujúcich pasážach. Imituje v speve úradníčku – ekonómku, ktorá komentuje pravidlá ekonómie, ako treba dosiahnuť top vo výkone a zvyšovať zisky. Súčasne spieva a vysiela odkazy v posolstvách o Judášoch, naháňajúcich peniaze, o manželke, naháňajúcej peniaze, o tom, že nie sú hriešni, pretože ich život je len blues, o tom, ako treba opustiť všetky emócie a aj svoj život.

Posolstvo v paródii je tu zjavné a v závere v pop music melódii prichádza katarzia, keď všetci hudobníci zo scény odchádzajú. Esperanza ako posledná spieva a spieva a hrá na basgitare, odhadzuje svoje štýlovo červené okuliare a hovorí: „len žite nepomienečnú lásku“.

Na záver tejto recenzie, Esperanza na koncerte hrala na dvoch basgitarách, jednej 4 strunovej s pražcami a druhej 5 strunovej bez pražcov. Jej CD Esperanza z roku 2008 bol najlepšie sa predávajúcim „súčasným jazzovým albumom“, v roku 2011 získala cenu Grammy ako nový objav „The best new artis." Emily je jej druhé krstné meno a tak je tento projekt autobiografiou jej detstva a dospelého veku, spojením hudby, poézie, hereckého výkonu a náznakov tanca (electric boogie).