Kto je Brad Mehldau? Tento zvláštny tridsiatnik (*1970) s tvárou tak normálnou ako povedzme Richard Rybníček zmiešaný s Jose Barossom, avšak ukrývajúci na ruke fantaskné tetovanie, ktoré by zahanbilo aj pirátov s Karibiku? Jazzman, ktorý nahral vzrušujúce a dodnes medializované skladby inšpirované Radiohead (album Largo, 2002),  potom v duu s opernou speváčkou hlboko intelektuálny a obsahovo intímny album Love Sublime a vzápätí, v tom istom roku (2006), dve zaujímavé mainstreamové CD s vyhoreným sladko lyrickým Pathom Methenym, ktorého tým zrejme opäť vrátil do hry? Hmm, že by tu vyrastala osobnosť, ktorej inšpiratívnosť by dokázala pohnúť ťažkým oparom stagnácie dnešnej jazzovej scény a konečne ju presvetliť a rozhýbať? Bodaj by áno. Jeho nahrávka Love Sublime, ktorú nahral v duu so

sopranistkou Renée Fleming, príťažlivou sebavedomou opernou divou stojacou na vrchole operného Olympu, je podľa mňa vynikajúca. Je v nej niečo Mahlerovské, nie však v hudbe, ale v duchu. Niečo budiace podobný emočný zážitok a majúce (alebo snažiace sa o?) podobný intelektuálny rozmer. Pozor však, Love Sublime patrí medzi nahrávky, pri ktorých sa treba veľmi snažiť a investovať do ich zdolávania nezanedbateľné úsilie a čas. Je ako nádherný výhľad z hory, na ktorú však nechodia lanovky a preto sa tam s vynaložením značných a najmä vlastných síl treba najprv vyškriabať. Nie je to jazzová nahrávka, nachádza sa v inom priestore, ktorý má najbližšie k postmodernej klasike, avšak isté jazzové synkopovanie sa v nej zachytiť dá. Kritikmi je prijímaná rozpačito. Jazzovým sa bezbranne úprimne nepáči a klasickí ju, zdá sa, prehliadajú - možno aj s dôvodu istého latentného pohŕdania jazzovými hráčmi. Čítam si básne Rakúšana Rainera M. Rilkeho, v ktorých mladý básnik hľadá svoj vzťah k Bohu, a ktoré odrážajú široké spektrum zložitosti tohto hľadania. Sú tu aj moderné básne americkej poetky Luise Boganovej, ktoré na sklonku života vybrala zo svojej celoživotnej tvorby a zaradila do svojej zbierky. Mehldau na ne zložil 11 krásnych, na hudbu bohatých piesní, len pre ženský hlas a jemný, rafinovane prostý klavír. Počúvam ich už neviemkoľkýkrát. A hovorím si: je to naozaj zaujímavý chlapík. A  má svojich démonov. Pre neho smola, pre nás konzumentov šťastie, máme sa na čo tešiť. Tí z vás, ktorí máte radi Mahlera a viete oceniť skvelý soprán, neváhajte a CD si určite zadovážte.