Legendárny hráč na klávesových nástrojoch Armando Anthony Corea, známejší v hudobných, nielen jazzových kruhoch ako Chick Corea, bude mať o niekoľko rokov na chrbte nielen sedem krížikov, ale tiež takmer dvojnásobný počet ocenení Grammy. Corea na svojich posledných nahrávkach – kompilačnom Rendezvous In New York bilancoval partnerstvo s dlhoročnými spolupracovníkmi (Gary Burton, Bobby McFerrin, Terence Blanchard), prípadne načrtol nové smerovania v súvislosti s ich nasledovníkmi (Christian McBride, Joshua Redman). Minuloročným konceptuálnym albumom The Ultimate Adventure (so supútnikmi perkusionistom Airto Moreirom a bubeníkom Steve Gaddom z čias Return To Forever) Corea akoby poľavil z výbušnosti svojho hispánskeho temperamentu a predložil členité inštrumentačne farebné obrazy fantastických svetov podľa rovnomenného románu kontroverzného zakladateľa scientistickej sekty L. Rona Hubbarda.

Na ploche svojho aktuálneho projektu The Enchantement Corea naopak zjednocuje a načrtáva odhodlanie vyhľadávať a experimentovať s novou zvukovosťou a výrazovosťou. Netradične zostavený tandem s najprestížnejším „jazzovým hráčom na banjo“ Béla Fleckom ponúka atypické prepojenie nástrojových svetov, ktoré k sebe na prvý pohľad vôbec nepatria. Potešujúcim výsledkom je nesmierne pohodových jedenásť kompozícií striedavo z pera oboch muzikantov.

Krehký dialóg na akustickej báze inšpiroval v jazzových dejinách viacero umelcov - od série duetov Duke Ellingtona s kontrabasistom Jimmy Blantonom, cez komornú spoluprácu klavíristu Bill Evansa s gitaristom Jim Hallom na dvojici albumov Undercurrent a Intermodulation, prostredníctvom ktorých prekvapila táto dvojica komunikatívnym prístupom k harmónii a lineárnym vedením melodiky. Na ich nahrávky nadviazali pred niekoľkými rokmi klavírista Benny Green s gitaristom Russell Malonem koncertným albumom Jazz at the Bistro.

Coreov a Fleckov The Enchantement však nie je prvým stretom oboch umelcov s formáciou akustického dua. Fleck vybočil zo šľapají svojej bizarne groovujúcej formácie The Flecktones crossoverovým dialógom Music For Two s kontrabasistom Edgarom Meyerom a slovenskí fanúšikovia nostalgicky spomínajú na Coreov tandem s vibrafonistom Gary Burtonom (album Crystal Silence z roku 1972), ktorým sa kedysi predstavil na bratislavských Pasienkoch.

Staccatovitá klavírna introdukcia úvodnej Coreovej témy Seniorita je nasiaknutá esenciou iberského poloostrova a zvádza k ohnivému zápasu. Fleck však napriek tejto inšpiratívnej výzve ostáva verný svojmu nu-grassovému naturelu a Seniorita rovnako ako nasledujúce kúsky ostáva ukážkovým dialógom bez zjavne dominujúceho lídra. Práve rovnosť oboch hlasov, vzájomné podsúvanie tématických úryvkoch, či suplovanie línii jednotlivých hlasov, robí z nahrávky posluchový skvost.

Aj keď sa obaja interpreti pohybujú skôr na stredovej čiare svojich štýlov, predsa sa príležitostne pokúšajú navrátiť k svojej „hudobnej prirodzenosti“. Ako vo Fleckovej bluegrassovej vypalovačke Mountain, cigánskych inšpiráciách A Strange Romance alebo Coreovom segmente z cyklu Children’s Song. V týchto okamihoch poslucháč spozoruje v istom zmysle novátorský náhľad skúsených majstrov na známe skutočnosti. Obaja inštrumentalisti sa nepredbiehajú v krkolomnosti sólových exhibícií (na tejto platforme obaja excelovali v mladších rokoch), ale predovšetkým nechávajú vyniknúť melodickosti skladieb s nonšalantnosťou a uvoľnenosťou, ktorú si obaja navyše vychutnávajú. Zbytočnosťou je latino štandard Brazil - daň v snahe zapáčiť sa širšiemu poslucháčstvu. Ale to je snáď jediná chybička krásy tohoto krehkého akustického klenotu.