Po roku 1989 nastal nebývalý rozmach na slovenskej jazzovej scéne. Padli okovy a z hudby, ktorá bola iba tolerovaná sa stala hudba, ktorá mohla „tiecť“, či vtedy skôr „prúdiť“ všetkými smermi. Z niektorých mladých hráčov, ktorí vydržali venovať sa tomuto žánru dorástla stredná generácia rešpektovaných hudobníkov na domácej scéne s presahmi do zahraničia.
Ondrej Juraši dostal z domu a z umeleckých škôl dobré remeselné základy a do vienka i nesporný talent. Dlhé roky pôsobí v Orchestri Gustáva Broma, ktorý sa mu napriek všetkým kapelovým „kotrmelcom“ stal alma mater, kde stretol a hral s veľa vynikajúcimi muzikantmi. Kto aspoň trochu pozná Ondreja, vie, že jeho prednosti spočívajú v remeselnom zvládnutí nástroja (napr. suverénne hranie vo vrchných registroch) a prirodzenej schopnosti viesť ako leader na prvej trúbke celý big band. Kto ho však pozná lepšie, vie, že okrem schopnosti hrať vysoko, rýchlo a „hot“, sa v ňom skrýva aj citlivá „duša“ a „cool“ postoj.
Pri úvodnej skladbe Melodika sa mi po prvých dvoch sekundách pred očami zjavila parížska kaviareň. Totiž kombinácia harmoniky s akustickou gitarou dodáva hudbe punc unikátnosti. Výber muzikantov sa vydaril, pretože okrem schopných inštrumentalistov Berezu a Huszárika si Juraši pozval českú rytmiku (Hejnic, Fečo) hrajúcu veľmi uvoľnene a s istotou prameniacou z dlhoročných skúseností.
Nech to znie akokoľvek kacírsky, swing už dnes nie je „na tepe doby“ a Juraši to aj intuitívne cíti. Nehodlá sa však vzdať svojich koreňov. Je pevne zakotvený v tradícii a „rovné groovové podklady“, ktoré tvoria „rytmický koberec“ pre väčšinu skladieb berie iba ako pokračovanie príbehu jazzu. Ten svoj nám rozpráva tak ako to pred ním robilo mnoho hudobníkov. Pre mňa to boli „storytellers“ ako Lester Young alebo v tomto trubkárskom prípade Chet Baker. Mám na mysli „chetovskú“ striedmosť, zrozumiteľnosť a priezračnosť posolstva. Juraši ovláda „language“, nehrá však naučené paterny a linky. Vyhýba sa zbytočne preexponovanému prejavu, ktorý by si pri svojom technickom nadhľade kľudne mohol dovoliť, ale nechá sa viesť skôr intuíciou a logikou jednotlivých fráz. Ako „pískač“ par exellence nevyužíva vrchný register kvôli efektu, aby ohúril poslucháča. V prípadoch, keď po ňom siahne, tvorí iba prirodzenú súčasť jeho prejavu. Ďalšia Jurašiho skladba Jac 12 je pravdepodobne reminiscencia na Nemecké koncerty a má evokovať miestne pomenovanie Jac pre jazz... . Oproti iným skladbám ju charakterizuje disonantnejšie znejúca téma, ktorá prejde do swingu. Ďalej to je valčík Triwaltz a balada Slzy, ktorá v plnej kráse odhaľuje Jurašiho lyrickosť a cit pre vykreslenie melódie. Tu je asi najviac cítiť hendikep, že na nahrávke nie je živý klavír. Určite by plastickejšími farbami obohatil zvukovosť kapely. Album uzatvára skladba Jusko (prezývka Ondrejovho otca).
Na albume svojimi kompozíciami participoval aj trombonista Michal Motýľ. Ich „filozoficko-zádumčivý“ charakter tvorí vyvážený protipól Jurašiho skladieb. Poslucháč, ktorý sleduje slovenskú jazzovú scénu, spozná trombonistov rukopis. V skladbe Časopriestor to je gitarové intro voľne prechádzajúce do témy, svojská melodičnosť podporená harmonickým plánom vytvárajúcim miestami exponované napätie a melódia končiaca tónikou. Kompozícia Slnečné dni nesie podobný rukopis, má však „slnečný“ nádych. Autor v oboch skladbách vhodne aranžérsky využíva kombináciu krídlovky, gitary, harmoniky (klavíru) a rytmickej sekcie. Aranžérsky je aj celý album dobre vystavavaný. Gitara alebo harmonika hrajú intro, preberajú časti v témach, prípadne hrajú unisono alebo v protihlase niektoré pasáže s trúbkou.
Zaujímavá inštrumentácia, intímny prejav, lyrický prístup a spevnosť striedaná s miestami exponovanými pasážami nenarúšajúcimi plynulý tok hudby - to bol môj prvý dojem po vypočutí albumu. Ondrej Juraši sa nikam nenáhli, tempá skladieb sa zmestia pod širšie označenie medium, pričom však hudba nezačne nudiť. Trúbka nám rozpráva príbeh vyzretého a skúseného muzikanta, ktorý má napriek zdanlivej jednoduchosti svoju hĺbku a čaro.
