Popredný nórsky umelec Tord Gustavsen, držiteľ prestížneho ocenenia Spellemannsprisen (nórska obdoba Grammy) zavítal včera do viedenského klubu Porgy & Bess. Tento muzikológ a hudobník zapísaný pod spoločnosťou ECM a okrem iného absolvent psychológie, so sebou priniesol viac než hudbu, ale doslova filozofickú ideu a spirituálny zážitok, ktorým si získal celé publikum. Za roky vývoja svojej osobnosti popri štúdiu psychológie a muzikológie, prešiel dlhou cestou, počas ktorej hľadal odpovede a samého seba.

Jeho dozrievanie a prežívanie zachytil na najnovší, už siedmy album pod značkou ECM, s názvom What was said, ktorý vyšiel začiatkom roku 2016. Album tvoril ťažisko celého repertoáru a za účelom jeho prezentácie vzniklo aj aktuálne turné, pozostávajúce zo štyridsiatich koncertov.  Tento novo vzniknutý projekt v zložení Tord Gustavsen – klavír, nemecko-afganská speváčka Simin Tander a Jarle Vespestad – bicie nástroje, ponúka skutočne unikátny zážitok.  Nórske liturgické hymnusy, s ktorými Tord vyrastal v prostredí protestantskej cirkvi, voľne prebásnené do jazyku paštó (paštčina, afgánčina) v podaní Simin Tander pôsobia veľmi mysticky a neopočúvane. Navyše nešlo len o hudobný koncert, ale o spirituálnu cestu, sprostredkovanú skrze hudbu a v nej obsiahnutých ideách. V nich sa snažil Tord priblížiť viacero náboženstiev k sebe a pozdvihnúť človeka. Jazyk nebol žiadnou bariérou, odkaz sa dal vnímať pocitovo, prostredníctvom energie, ktorú hudba vyžarovala. 

Prevažne väčšina skladieb bola veľmi subtílna a tichá. Pre ECM takýto výraz, krehkosť a náladovosť nie sú ničím novým, ale predsa len by som ho nechcel škatuľkovať na  typický „ECM sound“ pretože bolo v tom oveľa viac. Samotné zloženie ansámblu bolo netypické, len klavír, spev a bicie. Avšak malo to svoje opodstatnenie, pretože hudba pôsobila intímnejšie, osobnejšie. Absenciu kontrabasu nahrádzal Tord elektronicky pomocou špeciálneho optického snímača, upevneného na akustickom klavíri, ktorí snímal pohyb kláves a ten následne prevádzal na midi signál. Dôležitým elementom bola autentickosť a stotožnenie sa umelcov s hudbou a ideológiou, ktorú prezentujú, čo sa výrazne odzrkadľovalo v ich súhre a komunikácií. Skladby sa do seba voľne spájali, pôsobili veľmi plasticky a organicky, hudobníci nechali emócie a pocity voľne plynúť a bolo vidieť, že sú do toho ponorení a silno to prežívajú.

Tord ma zaujal svojou neuveriteľnou schopnosťou počúvať a okamžite reagovať na svojich kolegov, bol rovnako vnímavý pri improvizácii, ale aj pri doprevádzaní - to z neho robilo dokonalého spoluhráča. Efektne prispôsoboval svoje frázovanie a striedal výrazové prostriedky klavíra s využitím rôznych midi kontrolerov. Z jeho hrania boli cítiť rôzne inšpirácie od európskej klavírnej tradície, cez folkovú hudbu až po jazz, čo sa odrazilo na zaujímavej harmónií, melodike a zvukomaľbe vychádzajúcej z rôznych kultúrnych pozadí. K takejto hudbe tvoril Vespestad ideálnu rytmiku. Milo ma prekvapil s akým citom a prehľadom, no zároveň veľmi energicky vedel reagovať. Jeho sóla na bicích v piane a jemné údery dotvárali celkovú atmosféru hudby. Takýto výraz docielil použitím rôznych úderových techník a používaním paličiek potiahnutých gumou. Trio dopĺňala nemecko-afganská speváčka Simin Tander, ktorá zaujala svojou farbou a schopnosťou improvizovať.

Koncert pôsobil veľmi súdržne ako celok, ktorý mal meditatívny charakter a mal preniesť poslucháča do iného sveta. Postupne však jemné odtiene začali striedať  aj rýchlejšie a energickejšie skladby. Všetko smerovalo k veľkému vyvrcholeniu na záver, kde mohla speváčka naplno ukázať silu svojho hlasu. Akoby táto spirituálna cesta bola ukončená hlasným zvolaním. Hudba doslova prehovárala k publiku, ktoré nechcelo nechať ísť hudobníkov domov a dlhými potleskami si vyžiadali až štyri prídavky. Avšak každý koncert a cesta musí mať svoj koniec, tak aj táto spirituálna cesta sa musela raz skončiť, no verím, že v publiku zanechala silný umelecký zážitok, ktorý pôjde s nimi ďalej.